ORAVSKÝ BIELY POTOK. Ešte za čias oravského panstva, niekedy koncom 18. storočia, sa aj v našich končinách začala výrazne rozmáhať písomná agenda. Tá si vyžadovala stále väčšieho množstva kvalitného papiera. To bola živná pôda pre vznik nových a nových papierní.
Keďže papier potrebovalo aj oravské panstvo a jeho úradníci, dali si vlastné papierne vybudovať priamo na Orave. Jedna bola v Nižnej, druhá v Párnici, tretia v Oravskom Bielom Potoku.
Z historických prameňov
Bielopotocká papiereň vznikla v roku 1781 - uvádza publikácii Oravský Biely Potok autor Milan Hromník. Hoci v súpisoch majetku oravského panstva z nasledujúcich rokov sa papiereň neuvádza, z roku 1786 sa zachoval lexikón, v ktorom sú o nej zmienky. Fabrike však nebola súdená dlhá existencia. Už v roku 1794 prvýkrát vyhorela, jej zánik prišiel o niekoľko desiatok rokov neskôr.
Po prvom požiari sa papiereň podarilo oživiť, doslova „vzkriesiť z popola". Dva roky sa jej budovaním zaoberal papiernický majster Juraj Pánik. Ten však náhle zomrel na choleru. Nedokončenú stavbu po ňom prebral Gašpar Rehulka, niekdajší tovariš z párnickej papierne, a ten novú papiereň aj dokončil. Oravskému panstvu platil ročne za prenájom papierne 40 zlatých a každý rok na Oravský hrad povinne dodával 25 rysov, čo sa rovnalo 25 000 hárkom papiera „bieleho, čistého a súceho na písanie". Majster Rehulka od pánov dostal za každý rys 25 zlatých. Spokojní tak boli všetci - páni, lebo mali istú dodávku kvalitného papiera, aj nájomca papierne, ktorý mal stály odbyt.
S ochrannou známkou
Bielopotocký papier sa od ostatných líšil osobitnou priesvitnou značkou - priesvitkou - majstra Gašpara Rehulku. V ľavej dolnej polovici hárka bol uhorský znak so štítom s dvojkrížom a kockovaným poľom. Nad štítom je jednoduchá korunka. Pravá dolná polovica hárku niesla označenie výrobcu - písmeno R.
Podľa archívnych dokumentov fungovala papiereň v Oravskom Bielom Potoku na vodný pohon. Vybavená bola potrebným strojovým zariadením a „brúsmi na drevovinu".
Hore: priesvitka majstra Petra Rehulku.
V roku 1880 sa história úspešnej bielopotockej papierne definitívne skončila. Pod jej zánik sa podpísal nie človek, ale veľký požiar, ktorý do základov zničil takmer celú dedinu. Ničivé jazyky ohňa neobišli ani výrobňu papiera a už sa ju nikdy nepodarilo obnoviť. Podľa historických záznamov papiereň údajne stála na mieste, kde dnes stojí urbárska píla.
