Hovoril im, aby tam nechodili. Snažil sa ich vystrašiť. Mladí však jeho rady nepočúvali. Predsa sa len vybrali spod Volovca sa na vrchol kopca. Po niekoľkých minútach sa jeho obavy naplnili. Zhora sa ozýval hrmot padajúcich skál, ženský krik a plač...
BREZOVICA. „Aby som si deti a ženu uživil, aby som im mohol školy zaplatiť a domy postaviť -preto som sa ja na bačovanie dal. A veru, poviem vám, dobre i zle na tie časy spomínam," s týmito slovami nás doma v Brezovici privítal Martin Jendrášek, dnes takmer 79-ročný dôchodca. Väčšiu časť svojho života prežil v oravských horách. Spoločnosť mu robievali len ďalší traja - štyria chlapi, stovky oviec a vtedy takmer nepoškvrnená príroda.
Desaťročia v horách
Na salaše chodieval Martin už ako malý chlapec, veď aj jeho otec bol vychýreným bačom. Keď teda dovŕšil 16. rok a povolali ho do služby k ovciam, nebránil sa. Túto prácu poznal predsa veľmi dobre, vedel, čo a ako má robiť. Najskôr nastúpil ako valach na salaš v Habovke, potom pobudol tri roky v Roháčoch. V tom čase však už to, čo ho naučil otec, nestačilo. Vedúci družstva ho preto ako osemnásťročného poslali na dva roky do poľnohospodárskej školy v Záblatí. Chodil tam však len v zime, v lete si teoretické vedomosti ozrejmoval v praxi, po oravských chotároch. Krátko po jej skončení skončilo aj bačovanie v Roháčoch.
Ako skúseného a školovaného baču ho presunuli na salaš do Zuberca. Tentokrát pod Roháčmi strávil ďalších šesť rokov. Odtiaľ smerovali jeho kroky do hôr nad rodnou Brezovicou. Salaše si z jeho života „ukrojili" dovedna 22 rokov. S rodinou bol veľmi málo, dakedy i v zime museli ovce na salaši zostať a s nimi aj bača, valasi a honelník. O dobre platenú robotu, ktorá ho navyše aj bavila, však pri piatich deťoch nemohol prísť.
Hrudka syra z baranice
„V Roháčoch nám bol bačom Jozef Benický, odtiaľto, z Brezovice. Raz večer si sadol na stoličku, pred ním stála nádoba s mliekom. No a ako tak sedel, zaspal, hlava mu klesla a baranica, ktorú na nej mal, spadla do mlieka. Neskôr sa akosi na chvíľu prebral, z mlieka pred sebou narobil hrudky syra a spal ďalej.
Ráno hľadá baranicu, háda sa s chlapmi, že mu ju schovali. No oni mu na to len toľko, že možno mu spadla odo ohňa a zhorela, keď jej nikde niet. Poobede toho istého dňa prišiel ku nám Zemän, dali sme mu hrudku syra, chvíľu posedel a odišiel. Len keď sa po niekoľkých dňoch vrátil naspäť na salaš a namieril si to rovno k Jožkovi. Ten si totiž pri robení syra vôbec nevšimol, že jedna z hrudiek je trochu iná ako ostatné. Svoju baranicu, čo mu z hlavy spadla, syrom obalil. A práve tú dal Zemänovi. Darmo sa ten snažil veľkú hrudu rozkrojiť," spomína bača Martin s beťárskym úsmevom.
Prísny režim ,,salašnícky"
Takmer osemdesiatnik, no na svoj vek ešte stále dosť čiperný, sa rozčertil pri zmienke o súčasnom bačovaní. Ani ho nechcel porovnávať s bačovaním za jeho čias. Kedysi im totiž nepomáhala kadejaká technika. Všetko museli bačovia a valasi urobiť sami, vlastnými rukami. „To dnes sa majú hej! Prídu ráno, pustia stroj, založia ovciam pumpičky, ktoré ich za nich podoja. Necelú tisícku dojníc tak majú podojenú za poldruha hodiny. Potom ide jeden pásť a zvyšní štyria poumývajú, počistia a idú domov. Keď som ja bol, to vám bol iný režim. Vstával som o štvrtej ráno. Bolo treba do pece zakúriť, vodu uvariť, pozobúdzať ostatných. Pred piatou sme už všetci stáli na strunge pri dojení. Do šiestej sme podojili, najedli sa. Dvaja odišli s ovcami na pašu. O dvanástej boli naspäť, oddýchli sme, pojedli čosi a o pol druhej sme začali druhé dojenie. Po tretej išli ovce naspäť na pašu, odkiaľ sa vrátili pred ôsmou. O deviatej sme už zase boli na strunge a dojili," spomína bývalý bača na priebeh obyčajného dňa na niekdajšom salaši.
Sedem vlečiek v kafilérke
V horách musel bača vždy počítať aj s rôznymi nástrahami. Dnes už možno menej, všade sa totiž pohybuje množstvo turistov. Pred 40 - 50 rokmi však zvieratá, a najmä tie dravé, až také plaché neboli. A preto nebolo zriedkavosťou, že do ovčieho košiara zavítali vlky alebo medvede. O tom, že návštevy lesných dravcov neboli ani trochu príjemné, vie starý bača svoje.
„Tu sme mali salaš, nad Brezovicou. Raz v noci prišli ku košiaru štyri medvede. Oplotenie rozbili, ovce z košiara rozohnali. Celý kŕdeľ hnali päť kilometrov! Osemdesiat oviec vtedy padlo, každú sme našli s rozpáraným bruchom. Sedem vlečiek sme vtedy vyviezli do kafilérky. Druhého večera sme nakládli ohne, hrali sme na heligónke, robili sme hluk, len aby sme medvede odplašili. Tie sa však nič nebáli. Od ohňov sme ich videli, ako neďaleko zbierajú zvyšné vnútornosti po ovciach, čo v noci potrhali. Pri druhej návšteve macka padli ďalšie dve ovce."
Z pazúrov medveďa
„Neskôr zas prišli vlky. Vtedy sme prišli o päť oviec. Raz veru ani mne veľa nechýbalo, aby som skončil v pazúroch medveďa. Mal som na salaši suku, mala malé šteňatá. Už boli také fajné, stále za mnou behali. Jednej noci som svietil baterkou okolo maringotky, keď som zrazu kúsok odo mňa videl, ako medveď tú moju sučku už na zemi trhá. Chcel som ho odohnať, no zrazu zamieril ku mne. Začal som cúvať, chcel som sa rýchlo dostať do maringotky. No šteňatá sa mi tak plietli popod nohy, že som sa zrazu potkol a spadol na zem. Kolenačky som takmer letel k maringotke a psíčatá za mnou. Len-len že som stihol vybehnúť hore schodmi a medveď už bol za mnou. Keby som sa bol zavrátil, schytil by ma za nohavice," rozpráva starý bača o tých menej príjemných zážitkoch.
A kotúľal sa...
Z Roháčov si ujo Martin spomína na udalosť, na ktorú do smrti nezabudne. „Tri razy do týždňa sme s nimi chodievali pod Volovec do Smutného sedla, tam som s nimi išiel aj v ten deň. Od chaty sa ku mne pridal mladý párik z Čiech. Vravel som im, že so mnou nemôžu ísť, ukázal som im aj vyznačený turistický chodník hore Rákoňom. No oni nedbali a išli s nami. Pod Volovcom pri nás chvíľu posedeli. Kúsok nad nami boli obrovské balvany, ktoré sa často zosýpali. My aj naše ovce sme už vedeli, že len čo sa zhora začne niečo ozývať, musíme uskočiť. Nebezpečenstvo nám teda nehrozilo.
Mladí zaľúbenci sa však rozhodli, že na vrchol vyjdú skratkou, práve po tých skalách. Odhováral som ich, ale oni si len svoje mleli, že to je blízko, že sú o chvíľu hore. Aj išli. Neprešlo 20 minút, podišli asi dvesto metrov, práve boli pri takých previsoch. On sa postavil na okraj jedného z nich a podával jej ruku. Ako sa načiahol, balvan sa s ním odtrhol, roztrieštil, bral so sebou ďalšie. A chlap sa kotúľal medzi nimi. Počuli sme jej krik, plač. Už som vedel, ktorá bije! Spoza skaly som videl jeho nevládne telo, ako sa kotúľa dolu, ako lopta. Na neďalekej rovinke sa všetko zastavilo. Hrozný pohľad to bol. Mladý chlapec bol celý polámaný, potrhaný, len kde-tu mu ešte šklbli nervy. Dievča len srdcervúco nariekalo," vracia sa k hrôzam v nebezpečných horách ujo Martin. V čase, keď bol svedkom tejto nehody, mal mladý bača sotva po osemnástke.
