„Mne už asi nezostáva iné, len sa na ten strom obesiť!" lamentuje starý pán, ukazujúc na strom pod rozbitým oknom jeho skromného domčeka. Zúfa si z konania pár miestnych výrastkov. Medzi rovesníkmi by to bolo šikanovanie ako vyšité.
ORAVSKÁ POLHORA. Jozef Štraus si v produktívnom veku dedinu, kde mal trvalé bydlisko a rodinu, príliš neužil. Pracoval zväčša v Čechách. Teraz na staré kolená je zas z domu jeho syn - pracuje v Košiciach. A tak dôchodca žije v chatrnom domčeku na veľkom peknom pozemku sám, len s verným vlčiakom.
Kamarátstvo a kamene
Približne pred ôsmimi rokmi prišiel dôchodca do sporu so susedmi. Jedni susedia hovoria, že sám mal zálusk na mladú susedu, no ona mala skôr zálusk na jeho dom s krásnym pozemkom do dvoch ulíc. Jozef Štraus tvrdí, že to prvé nie je pravda, ale druhé áno. Nech je to už tak, jeho kamarátstvo so susedkou a jej matkou skončilo vzájomnými hádkami a vzájomným ubližovaním. A nielen slovným. Matka s dcérou sú v dedine známe tým, že ich vzájomné hádky končia hádzaním kameňov. Ich terčom býva zvyčajne matka. Spôsoby mamy a starej mamy však podľa Jána Štrausa prešli aj na deti v rodine - na ulici nemali pre neho pekného slova ani pozdravu, ba vraj mu ničili aj plot a hádzali kamene cez okno. „Jeden ma skoro zabil, rozbil mi hlavu, ako som sedel pri stole pod oknom," ukazuje nám pán Jozef kameň veľký ako chlapská päsť, ktorý si odložil. Keď sme sa snažili dobúchať k jeho susedkám, oslovila nás ženička z ulice: „Kohože hľadáte?" Povedali sme. A že sme z novín, i o čo ide. Odpovede sme sa dočkali rýchlo: „Oj, to utekajte, ak chcete mať hlavu celú!" Možno na šťastie, možno nie, nikoho sme sa nedobúchali.
Teraz ho šikanujú deti
Susedkine deti podrástli, posmeškovanie sa zmenilo na vulgárnosť a k rozbíjaniu okien sa pridali aj ďalší pubertiaci - ich verní kamaráti. Najjednoduchšie to je, keď na tichej križovatke pod susedovým oknom hrajú hokej. Vtedy netreba utekať, dá sa vyhovoriť - ups! Jozef Štraus má doma celú zbierku drevených pukov - všetky k nemu doleteli cez zatvorené okno.
„Mne už asi nezostáva iné, len sa na ten strom obesiť!" lamentoval starý pán, ukazujúc na strom pred rozbitým oknom jeho skromného domčeka, keď sme sa videli naposledy. Zavolal nám opäť koncom novembra, že mu prišlo rozhodnutie z polície, ktorá vyšetrovala jeden z útokov. Prípad vraj policajti odložili, pretože nebolo možné nič dokázať žiadnej konkrétnej osobe. „Dokedy mám takto žiť? To sa už ani životom nedá nazvať," dodal do telefónu a odovzdal nám suseda, aby nám prečítal úradný dokument, keďže sám už dobre nevidí. O rozhodnutí polície hovoril pravdu.
Kde zlyhávajú rodičia, pomôže starosta?
Zašli sme aj na Obecný úrad v Oravskej Polhore. Starosta Peter Horváth o problémoch Jozefa Štrausa počul, no nevedel o tom nič bližšie. „Neviem o tom, že by sa bol na obci niekedy sťažovať alebo hľadať pomoc," povedal nám. No hneď bol ochotný ísť s nami za starým pánom. Na vlastné oči videl aj čerstvo rozbité okno. Vŕšenie sa výrastkov J. Štrausovi starostovi potvrdil aj neďaleký sused Jozef Cubinek. „Veru starosta, sám som bol svedkom, keď mu tie detiská mrzko, veľmi mrzko nadávali. Nepotrebujú na to ani príčinu, stačí, že idú okolo vás." „A čie sú to chlapčiská, ujo?" pýta sa starosta. „Vargončík, Plevjak, Vorčák a Odrobiňák, hlavne tí, ale niekedy aj iní," reaguje pán Jozef. „Tak keď sa vám niečo znova vyvedú, príďte, dohovorím im," sľúbil starosta. „Hoci v prvom rade by to mali asi urobiť ich rodičia, tiež raz budú starí. Vari sa od detí nechcú dočkať podobného zaobchádzania?"
Keď sme boli v dedine naposledy, zistili sme, že Jozef Štraus si pomohol sám - nečaká už pomoc od nikoho. Pred oknom si v izbe postavil ďalšiu priečku s druhým oknom. V malej chalupe naozaj zúfalé riešenie. No starký verí, že bude mať v dome väčší pokoj, aj keď väčšinu dňa trávi prechádzkami a pri hroboch blízkych na cintoríne. Nechce viac čakať, čo sa kedy stane a volať starostu alebo policajtov. Veď kým prídu, vinníci budú dávno preč. A on? On bude zas za starého blázna.
Ani vlastná fotodokumentácia o napáchaných škodách Jozefovi Štrausovi nikdy nepomohla.
Čo na to polícia?
„Polícia tento prípad eviduje. Nepodarilo sa nám však preukázať zavinenie konkrétnej osobe, preto sme skutok uložili," hovorí riaditeľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Dolnom Kubíne Ľubomír Lehotský. Ak sa poškodenému starkému znova niečo podobné udeje, má podľa riaditeľa okamžite kontaktovať políciu. „Pokiaľ príslušník bude vidieť, že muža niekto opakovane poškodzuje, policajti upriamia na prípad pozornosť. Urobia všetko pre to, aby páchateľa chytili a zabránili mu v jeho ďalšom takomto konaní."
Podobné prípady polícia rieši bežne. Rozdiel je však podľa Lehotského v tom, či si útočníci vzali na mušku mladého alebo starého človeka. „Pri starých ľuďom je to horšie. Nemajú sa často ako brániť a tieto veci vnímajú citlivejšie. Aj naše interné predpisy hovoria, že ku skupine dôchodcov, rovnako ako napríklad k deťom, musíme pristupovať osobitným spôsobom. Špecifickosť prístupu k seniorom tkvie hlavne v tom, že treba konať okamžite," dodal Ľ. Lehotský. Vinníkmi bývajú podľa riaditeľa predovšetkým výrastkovia, ktorí vo svojom konaní hľadajú riziko a dávku adrenalínu.
Ľubomír Lehotský si však myslí, že nejde ani tak o právnu stránku veci, ako skôr o ľudské hľadisko.
