HLADOVKA. Kvadrus pastická forma detskej mozgovej obrny. Pre obyčajného človeka pojem, nad ktorým len zakrúti hlavou. Viacerí z nás ani len netušia, čo to znamená. Šikinovci z Hladovky by však o nej vedeli rozprávať príbehy. Ich dcéra Lucka bojuje s týmto špeciálnym ochorením postihujúcim všetky štyri končatiny už dvadsať rokov. Aj napriek svojmu ochoreniu je práve Lucka tou, ktorá napĺňa silou bojovať ďalej celé svoje okolie.
Miluje sneh
"Doma sa najradšej modlím, počúvam pesničky a spievam. Obľúbenú nemám, spievam to, čo práve hrajú," s týmito slovami sa nám prihovorila sympatická Lucka Šikinová. Hoci dievčatko nemôže pre svoje postihnutie chodiť, srší z nej poriadna dávka optimizmu a chuti skúšať všetko, čo robia ľudia okolo nej. Pred Vianocami je to najmä zdobenie stromčeka, pečenie koláčov a medovníkov. "Najradšej vykrajujem z cesta formičkami koláče. A teším sa aj na Ježiška, lebo mám rada Vianoce. Aj keď radšej mám leto ako zimu," smeje sa Lucka. Na jej posledné slová hneď nadviazali rodičia. "Ale nie, rada má aj zimu, najmä sneh. Keby ste vedeli, ako sa teší, keď ju vyšúľame v snehu. Až vtedy je spokojná, keď má sneh aj za krkom, aj pod bundou," hovorí Luckina mama Danka.
Lucka musí doma pravidelne cvičiť.
Lucka nám krátko pred Vianocami prezradila svoj najväčší sen. Keď mala osem rokov, navštívila Lurdy a do pútnického miesta by sa chcela ešte raz v živote pozrieť.
Pomohla Vojtova metóda
Lucka sa narodila predčasne, jej mama bola v ôsmom mesiaci. Dievčatko malo viaceré komplikácie, z nemocnice v Dolnom Kubíne ju museli previezť do Martina. Lekárom sa ju podarilo dostať z najhoršieho, trvalé následky však zmierniť nedokázali. Diagnostikovali jej detskú mozgovú obrnu. Dievčatko malo telesnú i mentálnu poruchu. Keď bola maličká, problémy s pohybom boli také vážne, že sa nedokázala ani prevrátiť z bruška na chrbát. Rodičia teda začali hľadať iné spôsoby, ako svojej dcérke pomôcť.
"Keď mala Lucka dva roky, poslali nás do kúpeľ v českom Těšíne. Odtiaľ sa vrátila ako vymenená. Hovorila, hýbala sa omnoho lepšie ako predtým, aj na štyri sa dvíhala. Cvičili s ňou Vojtovou metódou, tá je pre ňu najlepšia. Okrem toho mali každý deň masáže, akupunktúru, liečbu laserom. Bolo to fajn. Potom sme sa tam však už nedostali," rozpráva Danka Šikinová. Lucka bola aj v mnohých slovenských kúpeľoch. Ani s jednými však jej rodičia neboli takí spokojní, ako s českými. Podobne to bolo aj s liečiteľmi. Niektorí pomohli, od iných radšej rýchlo odišli.
Špeciálny vozík kúpili len vlani
Šikinovci boli nútení prispôsobiť spodné poschodie na bezbariérové pohybovanie sa ich dcéry na vozíku. Postupne ako Lucka rástla bolo treba urobiť aj úpravy v kúpeľni. Dvíhať ju do vane už nevládal otec ani mama. "Keď bola malá, mali sme problémy, pretože nám nič nechceli schváliť. Napokon sa nám podarilo konečne vybaviť peniaze z poisťovne na prispôsobenie kúpeľne. Čosi sme museli dokladať aj sami, ale pomohlo to," hovorí Vladimír. "Nesmiete byť ľahostajní, musíte byť drzí, lebo ak nie ste, nič vám nedajú."
Po rokoch, mnohých vybavovaniach a papierovačkách, sa im podarilo získať aj potrebný elektrický vozík. Na nákladnú pomôcku prispela poisťovňa, pomohli aj sponzori, čosi si museli doplatiť sami. Dnes sa im aj vďaka týmto pomôckam žije lepšie. Chceli by však využiť ešte jednu novinku. "Ide o nová liečenie. Deti dávajú do špeciálnych remeňov a skúšajú, či by v tom nedokázali chodiť. Keď bola Lucka menšia, dokázala chodiť za chodákom, nemala síce rovnováhu ale kráčala za ním. Teraz sa jej však šlachy skrátili, už nedokáže chodiť, lebo sa jej zakladajú nohy. Za skúšku by to však stálo," hovorí Luckina mama.
Nezlepšuje sa, ani nezhoršuje
Lucku neobišla ani škola. Každý deň chodila do miestnej školy, hudobnú a výtvarnú výchovu mala s ostatnými deťmi, slovenčinu a matematiku sa učila v kabinete. Vyučovací deň trval dve hodiny. Dlhšie by sa nedokázala sústredit. Medzi ľuďmi je však veľmi rada, aj dnes sa teší, keď môže íst vonku. "Pravidelne chodíme do Trstenej, tam je centrum pre postihnuté deti. Berieme ju na pizzu, do akvaparku, na dovolenky aj svadby. More má veľmi rada," rozprávajú rodičia.
Dnes už k odborníkom nechodia, raz do týždňa idú na rehabilitáciu, z času na čas k neurologičke a obvodnej. "Musí pravidelne cvičiť, aby sa jej nesťahovali svaly. V súčasnosti sa choroba, chvalabohu, nezhoršuje, je na rovnakej úrovni, takže nemusíme chodiť po vyšetreniach. Nečakám, že by sa jej stav zlepšoval, ale aspoň nezhoršuje. Rečniť vie, zabávať vie, len chodiť nevie a to je najdôležitejšie," dodala mama Danka.
