LIESEK. Keď sa povie dedo Miklušek, ľudia na hornej Orave okamžite spozornejú. Nemusíte hovoriť jeho krstné meno, ani to, odkiaľ je. Všetci ho totiž veľmi dobre poznajú. Deda, stále šikovného a čiperného Liesečana, ktorý celý svoj život robil na stavbách, staval rodinné domy, bytovky i pošty a na dôchodku sa pustil aj do stavania a
opravovania hornooravských kostolov.
Aj na vysokú chodil, no titul nemá
Dedo Miklušek sa narodil v roku 1924 v Liesku, kde žije až dodnes. Bol jedným z deviatich detí, jeho rodičia celý
život gazdovali. Na školu teda malý Ľudko veľa času nemal. Chodil tam len cez zimu, v decembri a januári, po zvyšok roka musel pásť kravy, rodičom okolo statku pomáhať. Chlapec však dostal do vienka šikovné ruky a bystrý um. Čo sa nenaučil v škole, dokázal si sám predstaviť, nakresliť, vyrobiť vlastnými rukami. Po druhej svetovej vojne, kedy vyhorela veľká časť Liesku, prišla do dediny Obnova. Spoločnosť začala s obnovovaním dediny, spustila aj kurz pre budúcich tesárov. Prihlásil sa do neho aj Ľudovít, hoci ani ako mládenec nemal na učenie moc času. Robota ho však bavila, začal teda skúšať doma. „Prvú strechu som robil na svoj dom. Začal som skúšať sám, podľa plánov. Pán Boh mi dal dobrý rozum, tak som to vedel akosi porobiť. Keď som aj zistil dajakú chybu, celú noc som nespal, rozmýšľal a ráno som vedel, ako to opravím, ako sa s tým popasujem," rozpráva.
Keď sme sa ho opýtali, či po kurze chodil aj na dajakú ďalšiu školu, keď toho toľko vie o stavbárčine, len sa zasmial. „Hej, na vysokú. Tuto, hľa, kúsok od kostola sme mali školu. V celom Liesku bola vtedy najvyšším domom," potmehúdsky sa usmieva starký.
Občas došlo aj k úrazu
V čase, keď sa zakladali družstvá, dostal dedo ponuku, či by nepomohol pri prestavbe lieseckej fary. Veľmi sa mu do toho nechcelo, no na dohováranie svojej ženy napokon súhlasil. Po fare sa pustili aj do prestavby starého kostola. Najskôr prerobili strechu, starú zhodili, urobili novú a pokryli ju medeným plechom. Potom vyšlo najavo, že aj stará veža by už potrebovalo opraviť. „Napokon sme si s pánom farárom nahútali, že by bolo treba kostol aj pristaviť, lebo bol malý. Pripravil som plány, urobil maketu, aby ľudia videli, ako to bude vyzerať. A pustili sme sa do roboty," spomína stavbár.
Na jednej zo stavieb, na ktorých bol Ľudovít Miklušek ešte v mladosti.
Na stavbách zažil dedo skutočne čokoľvek, nevyhol sa ani menším úrazom. K jednému prišiel aj v kostole v rodnej dedine. Prechádzal po latách, ktoré mali položené naprieč kostolom. Odrazu, ani nevie ako, sa jedna latka prevrátila a dedo spadol z výšky štyroch metrov na tvrdú zem. „Myslel som, že som polámaný. Ani som sa nechcel hýbať, no keď som sa odvážil, zistil som, že mi nič nie je."
Vlkov sa bál
Z Liesku odišiel robiť majstra na stavbu kostola v Brezovici. Na tieto časy si starký spomína asi najradšej. Tamojší ľudia ho mali veľmi radi, všade ho pozývali, pred Vianocami ho zabíjačkovými špecialitami nabalili tak, že ani domov nevládal zájsť. Brezovický kostol staval dedo od základov, cez prvotné vymeriavanie až po odovzdanie stavby. Celé dva roky aj dva mesiace chodil z domu do Brezovice na bicykli po poľnej ceste. „Robili sme každý deň, či pršalo alebo snežilo. A ja som každé ráno na ten bicykel sadol, prišiel na stavbu a večer som na ňom šiel domov. Tri bicykle som zodral, kým sme kostol postavili. Aj som občas spadol. Raz ma na ceste domov zastihol strašný lejak. Dodnes neviem ako, ale ani raz som nespadol, aj keď som na cestu nevidel. Ešte aj na most cez potok som trafil," rozpráva dedo.
Jedného večera, keď sa vracal z roboty, zbadal na ceste stáť vlka. Tak sa vyľakal, nevedel, čo má robiť. Len na neho pozeral, zoskočil z bicykla a premýšľal, či radšej zostať alebo sa rozutekať. „Našťastie ma necítil, vietor fúkal opačným smerom. A vďaka Bohu práve vtedy prechádzal po ceste traktor. Hluk ho vystrašil a ušiel. Domov som došiel, ale ďalšie dva dni ma museli prísť zobrať na aute aj odviezť. Za nič na svete som tadiaľ nechcel ísť," smeje sa.
Nebezpečné zvony
Kostolné zvony sa do veží kostolov vkladajú väčšinou až po dokončení kostola. Inak tomu nebolo ani na kostoloch, ktoré staval dedo z Liesku. A práve zvony robotníkom spôsobovali najväčšie vrásky a starosti. „Keď sme v Brezovici dostavali železnú vežu s drevenou konštrukciou, chceli sme do nej vložiť tri zvony. Dva sme tam položili bez väčších problémov. Keď sme však chceli dávať posledný, zistili sme, že os na tretí je menšia ako zvon. Chýbalo desať centimetrov. Nevedeli sme, čo s tým. Majster z Čiech nám poradil, aby sme ho tam skúsili dať, že určite sadne. A čuduj sa svete, naozaj zapasoval. Dodnes tomu nerozumiem."
Po Brezovici ho zavolali aj na stavbu pastoračného centra v Ústí nad Priehradou. Tu zažil so zvonmi situáciu, ktorú by už viackrát zažiť nechcel. Žeriav najskôr vyložil zvon na vrch drevenej veže a chlapi ho tam prepli na kladkostroj. Bolo ho treba spustiť o meter a pol nižšie, dedo sa teda chopil páky. A v tom sa to stalo. „Stroj zhrkotal, vylámalo v ňom všetky zuby, len na jednom jedinom zostal zvon držať. Rýchlo som sa chytil dreva a skričal nadol, aby všetci utiekli. Keby spadol 750-kilový zvon v drevenej veži, všetko by zrútil. Nevedel som, čo robiť, len som kričal, aby ma dakto prišiel ratovať. Chytro sme postavili pod zvonom lešenie. Práve sme ho dorobili, keď mechanizmus pustil a zvon spadol na dosky. Mali sme šťastie, asi ma pri tých kostoloch dajaký anjel strážil."
V 85 stále pracuje
Pri prácach na kostoloch nebolo odborníkov, s dedom pracovali obyčajní chlapi z dediny, ktorí chceli pomôcť. „Každé ráno som musel každému jednému kázať, čo bude cez deň robiť. Boli aj takí nechápaví, čo som im to musel sto razy povedať a aj tak nepochopili. Vtedy bolo veľa ľudí, ktorí chceli pomôcť. Dnes by to bolo ťažšie."
Dedo Miklušek má dodnes doma odložené všetky plány, ktoré kedy nakreslil, všetky výpočty. Ešte aj teraz, vo svojich 85 rokoch stále pracuje a chodí po stavbách. Nedávno robil murované točité schodisko, ktoré mladí tesári dnes veľmi robiť nechcú. „Mladí sa do toho moc nepúšťajú, lebo je to dosť ťažké. Aj by som ich to naučil, ale akosi nechcú. Vraj sa mi to dobre hovorí, keď ja to viem," zasmial sa starký.
