HABOVKA. Písal sa rok 1949, keď si Habovčania Angela a Viktor Pilarčíkovci povedali pred Bohom svoje „áno" a prisahali si lásku a vernosť na celý život. Hoci boli aj chvíle, na ktoré ani dnes nespomínajú s ľahkým srdcom, spolu sa im všetko podarilo prekonať. Tento rok oslávili čiperní manželia vzácnu diamantovú svadbu. Strasti i slasti života spolu zvládajú už 60 rokov.
Viaceré ho chceli
Angela a Viktor boli z jednej dediny, poznali sa odmala. Spočiatku k sebe príliš blízko nemali. Poznali sa len cez rodičov a známych. Osud ich však zviedol dokopy. „Mal som veľa kamarátok, mnoho dievčat k nám chodilo pomáhať okolo statku, na jeseň nám chodili kopať repu," spomína na roky mládenectva pán Viktor.
„Viaceré chceli ísť za mňa, aj sesternica Angelina ma chcela. Keď som jej vravel, že už mám známosť, len toľko mi povedala, že len ju si mám zobrať, a že Angelu mám nechať. No u nás bolo treba robiť, ja som potreboval ženu šikovnú, robotnú. A Angela bola presne taká." Slovo dalo slovo a mladý Habovčania sa spolu postavili pred oltár.
Ťažká mladosť
Mladý pár nemal ľahké detstvo. Keď mala Angela dvanásť rokov, zomrela jej mama. Ešte dnes na to spomína so slzami v očiach. „Mama zomrela krátko po pôrode, pri práci v poli. Júj, keby ste vedeli, aká bola krásna, múdra a úprimná, ak nepomohla, neublížila," rozpráva o svojej mame pani Angela. Jej otec sa rok po smrti prvej manželky znova oženil. Veď tri deti, z nich jedno batoľa, o ktoré sa v najťažších časoch starala starká, potrebovali mamu. Našťastie, nedostali zlú macochu. „Aj druhá mama bola dobrá, vo všetkom nápomocná a hlavne - mala nás rada."
Angela a Viktor Pilarčíkovci sa zosobášili v roku 1949.
Ani mladý Viktor nemal na ružiach ustlané. Po tom, čo ich dom vyhorel, otec im odišiel za robotou do Austrálie. Doma zostala mama, syn a štyri dcéry. Ťažko museli robiť, aby všetok statok obriadili. Za otcom postupne odchádzala aj jedna sestra za druhou. Dve sestry zostali doma, jedna sa onedlho vydala. Šesť mesiacov po svadbe však aj jej muž odišiel do Austrálie. Štvrtá sestra sa vydala do Zábiedova. Cez vojnu však dedina vyhorela a sestra sa na čas vrátila domov. Neskôr sa odsťahovala do Tvrdošína. Viktor zostal s mamou na všetko sám. „Na poli bolo treba robiť, tak som sa musel v roku 1949 oženiť aj ja."
Výlet do Austrálie
Viktorov otec sa prvýkrát vrátil z cudziny v roku 1960. Doma pobudol tri roky. Na vysoké kontingenty bol však krátky, a tak sa vrátil za zárobkom k protinožcom. Onedlho nato Viktorovi ťažko ochorela mama a otec sa musel do roka opäť vrátiť. S chorou manželkou však pobudol len dva mesiace. V januári 1965 mama pána Viktora zomrela, päť rokov nato zomrel v Austrálii aj jeho otec. Krátko nato zomrel aj jeho švagor, manžel Viktorovej sestry, ktorá sa vydávala doma, no s manželom odišla za otcom. Keďže s farmou v Austrálii bolo množstvo roboty, poprosila brata, či by jej neprišiel pomôcť. Pán Viktor teda vyrazil na trojmesačný „výlet" na opačný koniec zemegule.
„Mal som 42 rokov, keď som odchádzal do Austrálie. Doma som nechal ženu a tri deti. Na sestrinej farme som robil okolo statku, opravoval ploty. Zo začiatku to bolo dosť zlé," spomína pán Viktor. „Išiel som tam na december, január a február, kedy je v Austrálii leto, hrozné horúčavy. V jeden deň som robil okolo farmy, keď mi odrazu prišlo akosi slabo. Nebol som zvyknutý na také teploty. Na obed sa mi zase chcelo spať, všetko bolo akosi naopak."
Ktože posúva tie hodiny?
Pán Viktor si spomenul aj na úsmevnú príhodu s posúvaním času. Keď mu jedného dňa sestra povedala, že si pospia o hodinu dlhšie, lebo sa budú posúvať hodiny, len na ňu nechápavo pozeral s otázkou: Kto ich posunie? Doma o takom niečom necharoval, tu sa v tých rokoch ešte čas nerozlišoval na letný a zimný. Pán Viktor si na Austráliu spomína veľmi rád. Ako hovorí, peniaze tam síce nezarobil, zarábať predsa nešiel, ale skúsenosť to bola na nezaplatenie. Z troch mesiacov bol nakoniec polrok.
Pani Angela sa vtedy musela starať o celé gazdovstvo sama, len s pomocou svojich synov. „Doobeda som chodila do zamestnania, poobede sme museli okolo statku robiť. Aj mi bolo za Viktorom smutno, no mala som kopu roboty, bola som pri sile, všetko som vedela porobiť. Synovia boli odrastení, veľa mi pomohli," hovorí dnes už babička a prababička.
Spolu sa dá všetko prekonať
Diamantoví manželia sa zhodli, že manželstvo je len vtedy silné, keď manželia dokážu spoločne prekonať všetky ťažkosti, keď sa o problémoch vedia porozprávať. „V každom komíne sa zakjadí, celý život vám nemôže byť dobre a celý život vám nemôže byť ani zle. To je naša zásada. Keď je zle, keď prídu hádky, nemôže byť človek furt nahnevaný. Ako bude, tak bude, ale musíte sa spolu rozprávať," radí pán Viktor a manželka mu pritakáva. „Keď sme sa aj pohnevali, chvíľu bolo ticho, ale potom bolo dobre, na svár sme museli zabudnúť. Nebolo sa kedy hnevať. Treba len počúvať jeden druhého a všetko spolu robiť."
