KRUŠETNICA. Počas prvej svetovej vojny nastúpili na východný front dvaja 19-roční kamaráti z Krušetnice - Matej Pacoň a Ludvík Mikyta. Mládenci sa v Rusku dostali do zajatia. Pod vojenským komandom boli vojaci vtedy podelení „na roboty" medzi veľkých ruských gazdov až po Sibír.
Jedného z nich zabili
Príbeh nám rozpovedal Stanislav Krasničan, bývalý učiteľ z Krušetnice, ktorému ho osobne vyrozprával Ludvík Mikyta. „Poznal som Ludvíka, mám na neho živé spomienky. Keď sa vrátil z vojny, porozprával mi, ako to celé bolo," spomína S. Krasničan. „Hovoril mi, ako prežívali život v zajatí v ďalekom Rusku. Toto obdobie bolo pre mladých vojakov veľmi ťažké, veď ani nevedeli, prečo sa do zajatia dostali. Zo dňa na deň tŕpli, čo ich čaká. Mnohí z nich už ani nerátali s tým, že sa raz vrátia naspäť."
Zaobchádzanie s mladíkmi bolo veľmi zlé a hlad ich nakoniec donútil ísť kradnúť zemiaky na gazdovo pole. Keď to gazda videl, chytil pušku a jedného z Krušetničanov, Mateja, zastrelil. Matejov otec dal v roku 1926 postaviť pamätník ako spomienku na svojho syna, ktorý padol vo vojne.
Ten šťastnejší z kamarátov leží na cintoríne v Krušetnici. Stanislav Krasničan (na snímke) ho dobre poznal.
Pamätník ako odraz doby
Pamätník na zastreleného mladíka je postavený pri ceste z Krušetnice smerom do Zákamenného. Stojí medzi dvoma lipami a vždy je obložený množstvom kvetov. Otec synovi na pamätník napísal odkaz: Na pamiatku svojmu vo svetovéj vojne padliemu synovi dal postaviť Matej Pacoň roku 1926.
Z ďalšieho textu možno vyčítať, ktoré sú postupne najhoršie príčiny smrti. Prvou je mor, pretože ten si nevyberá, postihne a skosí kohokoľvek. Druhou je hlad, lebo zomrú všetci, ktorí nemajú čo jesť, v poradí treťou najhoršou príčinou smrti je vojna. Nezomrú síce všetci, ale zahynie veľmi veľa ľudí na fronte. Tak ako Matej...
Ludvíka po smrti kamaráta odvelili a po nejakom čase sa vrátil domov. Stanislav si pamätá, že zomrel asi pred trinástimi rokmi. Presný dátum jeho úmrtia totiž na pomníku v Krušetnici nie je uvedený. Ludvík si nechal pomník urobiť ešte počas svojho života. I keď je pochovaný na krušetnickom cintoríne, údajne tam nezomrel, preto túto informáciu nemajú ani na obecnej matrike.
Mladí sa brali, aby prežili
Stanislav sám spomína na ťažké vojnové časy. „Bolo nepísanou povinnosťou, že keď vo vojne padol vojak, ženu aj s deťmi si potom zobral brat zosnulého. A stávalo sa to často, bez ohľadu na vzťahy medzi ľuďmi. Išlo vtedy doslova o prežitie, aby rodiny spoločne zdolali napríklad obdobie hladu, lebo matka sama s deťmi si nemohla nijako pomôcť. Zaujímavé je aj to, že rodiny tých čo padli v prvej svetovej vojne, stále ešte nesú následky. Zaostávajú so sociálnym štandardom za ostatnými, nestihli si ani chalupu postaviť a až teraz ich potomstvo „dobieha" svojich rovesníkov."
Stanislav sa často zamýšľa nad osudom týchto dvoch spolužiakov a dobrých kamarátov z jednej dediny. „Zatiaľ čo mladý Matej, ktorý tak tragicky zahynul, je pochovaný ďaleko vo svete, až na inom kontinente, druhý z kamarátov „leží" na miestnom cintoríne. Je zaujímavé, akí si dvaja kamaráti boli kedysi blízki a aká diaľka ich delí teraz."
