TVRDOŠÍN. „Keby som si mala spomenúť na tých 100 rokov, to by sme tu museli do noci sedieť," privítala nás čiperná a usmievavá starenka Mária Bakošová, ktorá uplynulú nedeľu oslávila zriedkavé narodeniny, 100 rokov. Hoci babička zažila za jedno storočie viac útrap a problémov, ako si väčšina z nás dokáže predstaviť, radosť zo života jej vždy prinášala láska k manželovi.
More roboty na statku
Mária Bakošová sa narodila ako Marienka Ferenčíková 22. novembra 1909 v Krásnej Hôrke. Keď mala šesť rokov, začala chodiť do školy. V tom čase sa na u nás ešte vyučovalo výlučne v maďarskom jazyku. „V prvej triede som sa musela učiť po maďarsky. Keď som išla do druhej triedy, už som išla do slovenskej školy. No často som v lavici nesedela. Starala som sa o mladších súrodencov. Veď nás bolo dokopy jedenásť. Ale niektorí zomreli krátko po narodení," spomína starenka.
Ťažké obdobie prišlo, keď otca zverbovali na vojnu. Mama zostala na robotu sama, len s Marienkou a jej bratom. A roboty bolo viac ako dosť - Ferenčíkovci mali veľké statky a o všetko sa po odchode otca musela starať Máriina mama. Každý deň ju čakala práca okolo statku - kráv, volov, prasiat, oviec. Popritom bolo treba obrábať aj hektáre polí.
Žandári strážili kúpanie
Cez vojnu, keď mala Mária otca na vojne, prišiel k nim istý Rus. Tých vtedy posielali k ženám, ktoré mali mužov na vojne. Máriina mama s ním zostala tehotná. Vtedy sa pre ňu u svokrovcov začalo hotové peklo. „Starí rodičia sa z toho išli pominúť, nechceli ju, kadejako ju prezývali, strašne jej nadávali. Keď sa to chlapča malo narodiť, ani babica nechcela prísť, že si s takou ženou nechce ruky špiniť. Tak prišla susedka, bola pri mame a pomáhala jej. Malého sme chceli po narodení okúpať. Suseda nakládla oheň, no starý otec ho vždy zahasil, aby sme ho umyť nemohli," rozpráva Mária. „Vtedy sa vartovala dedina, suseda vyšla von, pri našom dome boli práve dvaja žandári. Zavolala ich, aby išli k nám do kuchyne, že nám dedo nechce dovoliť okúpať decko. Prišli a čakali, až kým sa nezohriala voda a kým suseda chlapča neokúpala. Len potom odišli."
Mama sa napokon vrátila
Vojna skončila a Máriin otec sa vrátil. Manželku však doma nenašiel. Odišla aj s najmladším synom do Michaloviec. U svokrovcov nechala len Máriu a jej brata. „Bála sa, ako bude otec reagovať, preto radšej odišla. Pamätám si, koľko zlého otcovi jeho rodičia na mamu nahovorili. Že ju nechcú, že čo to vykonala, vraj len ich rodinu pošpinila. Otec však bez Žofky žiť nechcel, napísal jej list, že ani on nebol svätý, že nech sa vráti. A aj sa vrátila," spomína starenka na ťažké chvíle zo svojho detstva. Malý sa pri starých rodičoch ani po návrate nemal dobre. Až keď zomreli, mladá rodina mohla konečne žiť v pokoji, bez ustavičných výčitiek a nadávok. Postupne prišli ďalšie deti, tretie, štvrté, piate, až po jedenáste. Keďže rodičia trávili väčšinu dní na poliach, o deti sa starala Mária.
Pracovitá, ale chudobná
V roku 1930 sa pani Mária vydala. Za muža si zobrala o tri roky mladšieho suseda. Nikdy však neoľutovala to, že si vybrala mladšieho chlapca. Veď spolu v manželstve prežili krásnych a šťastných 65 rokov. „Chlapci za nami dievčatami chodievali, aby sme ich naučili tancovať. Raz s nimi prišiel aj on. Venovala som sa mu, veď bol môj sused. Potom raz večer prišiel k nám, posedel, rozprávali sme. Prišiel aj na druhý deň a potom zas. Chodili sme spolu celý rok. Ale tajne, jeho rodičia nechceli, aby si zobral mňa. Otec totiž začal piť a postupne prepil celý majetok. Bola som robotná, ale nemala som žiadne veno," hovorí Mária. Po roku sa mladý pár zosobášil.
Nasťahovali sa do včelína
Rok bývalí novomanželia u Máriiných rodičov. Po roku sa presťahovali do miestnej školy, do ktorej chodievali kúriť. „Mali sme dobrého richtára. Keď sme odišli z domu, navrhol nám, že škola je prázdna a že môžeme bývať tam. Rok a pol sme bývali v školskej kuchyni. Po troške sme si odkladali peniaze na vlastný pozemok, veľmi túžili po vlastnom domčeku."
Zo školy sa však musel mladý pár po čase vysťahovať. V Tvrdošíne si prenajali dom. Po dvoch rokoch sa z Ameriky vrátil jeho majiteľ, a tak sa mladí Bakošovci museli opäť sťahovať. Tentoraz do včelína. Onedlho si našli pozemok a Ján začal stavať ich vlastný dom. Chvíľu to trvalo, lebo ak chcel stavať, musel aj zarábať. No ako vyučený murár mal roboty habadej. „Zo začiatku to bolo dosť zlé. Za robotu mu veľa neplatili, a najhoršie to bolo v zime." Bakošovcom paradoxne pomohla na nohy blížiaca sa vojna. „Cez Tvrdošín sa začala stavať cesta, vedením stavby poverili môjho muža. Dostával 35 korún na hodinu, a to bolo niečo!"
Mladá rodina si privyrábala aj vďaka včelám. Z jedného úľa mali onedlho 65 a med sa dobre predával. Ako pani Mária spomína, takto sa opatrovali celé roky.
Chystá sa na úrad práce
Čiperná starenka vidí liek na dlhovekosť v úprimnej láske. Nedokáže pochopiť, ako si dnes mladí ľudia ničia život, ako vnímajú lásku. „V manželstve si treba pekný život svorne viesť. Pekne sa k sebe mať. Veď všetko zlé raz prejde, občas príde mračno, no za chvíľu sa opäť vyjasní, stačí trochu trpezlivosti," radí babička, ktorá aj po rokoch myslí na svojho milovaného manžela len s láskou. „Júj, aký dobrý život sme my mali. A keď sme spolu chodili, ako som si ho rada bola. Keď som ho videla pri mládencoch, srdiečko mi šlo z hrude vypadnúť. Ja neviem, ako to teraz ľudia tú lásku užívajú a prežívajú. Treba si dobre spolu žiť, odpúšťať si. To je dôležité pre dobrý život."
Dnes toho už pani Mária veľa neporobí. Je rada, ak si môže pochodiť po dvore. Do roboty ju však nikto nenaháňa. Veď za tie roky sa narobila až-až. Veselá starenka sa však rada zabáva na tom, že keď nemá doma čo robiť, jedného dňa navštívi úrad práce. „Aby mi dajakú robotu našli."