„Prepadol som alkoholu, ani neviem ako. Zrazu som sa budil s myšlienkou, kde by som mohol niečo vypiť. Pred rokmi som nastúpil na liečenie - naštartoval ma pohľad na manželku s deťmi, ktoré sa modlili, aby som prestal piť."
Svoju spoveď týmito slovami začal Vladimír Farský z Oravskej Jasenice.
Nálepka na celý život
„Človek si ani neuvedomuje, že alkohol je napríklad aj v pive, ktoré je spúšťačom. Pije ho denne, potom pridá tvrdý alkohol, a ten sa postupne stáva každodennou potrebou k životu," spomína na začiatky svojho alkoholizmu 46-ročný živnostník.
Vladimír o sebe ešte stále hovorí ako alkoholikovi. „A vždy to tak aj bude," priznáva si nálepku. „My sme raz alkoholici a nikdy sa to nezmení. Táto diagnóza zostane človeku už navždy. Som abstinujúci alkoholik a hotovo! Keby som mal problém priznať si to, v živote by som neprestal piť."
Všetky aktivity končili pri fľaške
Vlado opisuje svoje začiatky v pití ako „jednoduchý proces, ktorý sa začal klasicky - futbal, potom pivo, stavba domu, zasa pivo, a tak to išlo ďalej. Vždy, keď sa niečo dialo, zapili sme to alkoholom," opisuje. „My, alkoholici, strácame po čase nad pitím kontrolu. Pitie prechádza do závislosti a vtedy si to prestávame uvedomovať. Nechceme o tom počuť, vidieť ani hovoriť... Je to stav, keď sa ráno zobudím a nemyslím na nič iné, iba na to, kde rýchlo vypiť pivo či pol deci. Potom ísť do práce a odtiaľ rýchlo na pivo, kým prídem domov. Večer znova, aby som bol kľudnejší. A takto sa to opakuje dennodenne."
Na nikoho nebral ohľad
Postupné stupňovanie pitia prechádza do štádia totálnej závislosti - život, ktorý človek bez alkoholu už nevie žiť. Ide o úplné zatemnenie mozgu alkoholom. Ako Vladimír hovorí z vlastných skúseností, „alkoholik si nikdy v živote nepripustí fakt, že ním je. Je to človek, ktorý hľadá chyby vo všetkých naokolo, len nie v sebe." Ani Vlado nebol výnimkou. Priznáva, že nikdy nevidel, ako sa trápi jeho rodina, lepšie povedané nikdy to vidieť nechcel. „Bolo mi jedno, že na mňa deti nadávajú a manželka preplakala veľa nocí. Pre mňa boli deti zlé, manželka i rodina, dokonca celá dedina bola najhoršia, len ja som bol dobrý."
Len nikdy nevytriezvieť
„Alkoholik si svoju závislosť uvedomí, keď ráno vstane, chce vypiť a - už nemá za čo. Tento príbeh sa každým dňom opakuje. Vedel som, že vždy stretnem nejakého kamaráta a hoci som úplne bez koruny, vypijem. A vypijem tak, aby som bol spokojný a šťastný." Lenže... Prichádza chvíľa vytriezvenia, a toho sa každý alkoholik bojí. Takéto momenty sú pre alkoholika najťažšie, lebo nikdy nechce vytriezvieť. A prečo? „Keď alkoholik vytriezvie, má obrovské výčitky svedomia. Sú to stavy, ktoré nikomu neprajem zažiť," hovorí úprimne Jaseničan.
Našiel ich kľačať a modliť sa
Rodina znáša alkoholizmus svojho blízkeho nesmierne ťažko. Všetci veľmi trpia, no alkoholik to nevidí. Pozerá len na seba. „Jeden večer som sa zobudil. Bola tma. Poriadne smädný som premýšľal, či je ráno alebo večer, či bude ešte krčma otvorená. Potichučky som sa vybral na pivo. A vtedy som ich uvidel... Moje deti aj s manželkou kľačali pri posteli a modlili sa, aby som prestal piť," opisuje silný zážitok otec štyroch detí. „To bol spúšťač toho, že sa musím liečiť, inak prídem o rodinu, deti, vlastne o všetko." Spamätával sa. V tej chvíli bol stopercentne presvedčený, že sa bude liečiť. Lenže ísť sa liečiť bola pred siedmimi rokmi obrovská odvaha - čo na to povedia ľudia? Vlado aj tak pozbieral v sebe všetku odvahu, zvyšky hrdosti a napriek rečiam požiadal manželku, aby s ním zašla do Trstenej na liečenie. Sám už nevládal.
Šťastie v nešťastí
V čase Vladovej životnej krízy sa začal v Oravskej Jasenici formovať A-klub Jaseň, vďaka ktorému je Vlado opäť „čistý". „Ľudia, ktorí v klube začali robiť, už vtedy vedeli, že ma „zlomia". Pripravovali ma na liečenie. Keď som videl, ako sa tam niektorí ľudia zmenili, vedel som, že aj u mňa táto zmena raz musí prísť. Len som nevedel, kedy. A aby som sa nad tým každý deň nezamýšľal, radšej som si jeden dal," opisuje. „Posledný rok to bolo už kvantum alkoholu, čo som vypil. Denne minimálne desať pív či 30 - 50 poldecákov pálenky," spomína. „Mal som tú smolu, že mi nikdy nebolo zle. Nikdy ma nebolela hlava ani žalúdok. Keby áno, možno by som pil s mierou dodnes ako hocikto iný. My, alkoholici, sme však ľudia, ktorí nevedia piť. Pijú veľa a nevedia to odhadnúť. Teraz sa v klube držíme kréda: Môžem vypiť, ale nechcem. A pomáha to."
Ďakuje svojej rodine
A tak Vlado nastúpil v roku 2002 na liečenie. Trvalo 10 týždňov. „Už po prvých štyroch som si myslel, že som zdravý a môžem ísť domov," spomína. „Po ôsmich týždňoch som však prišiel na to, že by som potreboval ešte ďalších desať."
Počas liečenia sa Vlado zamýšľal hlavne nad tým, ako ho prijme naspäť rodina. „Bez rodiny sa to nedá prežiť. Nikdy by som to bez nich nedokázal," priznáva. „Rodina ma prijala naspäť napriek tomu, že rany v srdciach zostali, a len ťažko sa hoja. Je náročné získať si späť dôveru."
Myslieť pozitívne
Ako sa hovorí, čas všetko vylieči. Vlado sa opäť stal členom rodiny a doteraz navštevuje klub Jaseň, ktorému od roku 2007 aj predseduje. „Takéto kluby sú dôležité nielen na pomoc alkoholikom, ktorí sa vrátili z liečenia, ale aj pre tých, ktorí nevedia, kam sa majú obrátiť. Ešte stále je taká doba, že na alkoholikov sa ukazuje prstom. Tí majú potom strach liečiť sa."
Oprávnené obavy z opätovného pitia podľa Vlada vždy existujú. Veď pozná aj taký prípad, keď začal alkoholik znova piť - po 27 ročnej abstinencii! A vôbec nevie, prečo. Liečenie slúži na to, aby si človek „vyčistil" hlavu. „A ak si nedokáže priznať realitu, nikdy sa nevylieči. Nemôže si povedať, že to nedokáže, jednoducho si musí veriť a myslieť pozitívne.
