„Sedeli sme s manželkou pred televízorom a pozerali, čo sa to preboha deje. Či sa nám to sníva, alebo je to pravda. Sledovali sme obrazovku ako pribití - ako ľudia nahlas hovoria to, čo si dovtedy len mysleli," spomína si na 17. november 1989 námestovský lekár Milan Kraus.
„Povedali sme si, že sa možno blýska na lepšie časy a že aj my by sme tomu mohli trošku pomôcť." Lekár si spomína, že konať začal veľmi rýchlo. Už na druhý alebo tretí deň zvolali na poliklinike stretnutie, kde s kolegami založili hnutie Verejnosť proti násiliu, tzv. VPN-ku.
VPN-ky rástli ako huby po daždi
„K VPN som sa dostal takmer okamžite. Nelenil som. Neskôr sa to aj kritizovalo, že sa VPN-ky zakladali všade, či už na podnikoch, fabrikách alebo poliklinikách. Vznikali chaoticky, ako bunky a dalo sa to ťažko ukočírovať. Ich cieľom bolo vytvorenie 12 bodov, vďaka ktorým sa mali udiať zmeny. Či sa všetky zmeny aj zrealizovali? Ťažko povedať. V novembri ´89 sme síce VPN založili, ale asi nie až tak dôsledne, ako bolo treba. Preto sa o 3 - 4 mesiace začali vytvárať VPN-ky druhej a tretej triedy, do ktorých sa dostali už aj ľudia, o ktorých sme ani nevedeli, čo tam robia a za koho vystupujú. Našli sa tam aj komunisti. Nastala väčšia benevolencia a prvotné ideály sa prestali dodržiavať," opisuje situáciu M. Kraus.
Väčšina z politiky odišla
„Nešťastím VPN-ky bolo, že ju netvorili ľudia, ktorí revolúciu robili, ale povedali niekomu: choď tam a rob politiku. Týchto ľudí vyberali, či už konkurzom alebo oslovením, keď vedeli, že na to má - najmä v ekonomickej oblasti. Tak začal kariéru napríklad Ivan Mikloš." Podľa Milana Krausa to však bola len hŕstka ľudí na špici. „Ľudia v okresoch už také možnosti ani ambície ísť do politiky nemali. No ako poslanci fungovali vo VPN až do rozpadu. Niektorí v politickom „svete" zostali, no väčšina členov sa v politike potom veľmi neangažovala."
Prekladali text do ľudskej reči
Milan hovoril aj o niektorých problémoch, s ktorými sa v hnutí stretol. „Jedným z problémov VPN bolo, že formulovala vysoko intelektuálne závery, niekedy sme sami mali problém rozumieť, čo tým vlastne chceme ľuďom povedať. Museli sme si k tomu sadnúť a upraviť to tak, aby ľudia vôbec vedeli, o čom je reč."
Námestovský lekár sa zo začiatku angažoval vo VPN na poliklinike, potom prešiel aj do VPN v meste. Po čase sa stal predsedom okresnej VPN a bol ním až do zániku hnutia v roku 1992. Po rozdelení štátu na Českú republiku a Slovensko s politikou skončil. Myslel však aj na „zadné vrátka" a ponechal si české občianstvo. „Keď som videl, akým smerom sa vtedajšia politika uberala, nedokázal som odhadnúť, ako to môže skončiť. A keďže som Čech, nemohol som už na takýchto podujatiach vystupovať ako oficiálny predstaviteľ nejakej strany." Milan Kraus je totiž rodák z Brna. Do Námestova prišiel v roku 1983 a odvtedy tu pôsobí ako lekár - gynekológ.
Nastali zmeny v zdravotníctve
„Lekárom som bol už pred Nežnou revolúciou a som ním doteraz. Čo sa týka politiky, považujem sa za „predbežca", lebo som sa nikdy pre politickú kariéru nerozhodol, i keď spočiatku som také ambície mal. Dokonca som mal aj „politické krytie", lebo som nikdy nebol ani členom komunistickej strany ani členom SZM (Socialistického zväzu mládeže). Bol som taký rýdzi revolucionár," smeje sa dnes M. Kraus. Keď sa rozhodovalo o prvých politických kreslách, nikdy sa pre žiadne nerozhodol.
Ako lekár pozoroval zmeny, ktoré sa diali v zdravotníctve. „Zdravotníctvo je závislé od ekonomickej situácie štátu, čo vidíme a cítime aj dnes," konštatuje. „Pozitívnou zmenou po revolúcii je, že pacient sa môže slobodne rozhodnúť pri výbere lekára i zdravotníckeho zariadenia. Ak je so službou lekára nespokojný, môže odísť k inému. A to je pre pacienta dobré. Aj keď porovnám zdravotnú starostlivosť s inými štátmi EÚ či USA, na Slovensku sme na tom dobre. U nás neexistujú napríklad také dlhé čakacie lehoty ako v niektorých iných štátoch. Z tohto pohľadu si myslím, že revolúcia mala zmysel, aj keď financovanie zdravotníctva bolo, je aj bude ťažké."
Obhadzovali ich paradajkami
Zaujímalo nás, čo pre M. Krausa Nežná revolúcia vlastne znamenala. „Prišla sloboda! A myslím si, že sloboda je ten najväčší dar, aký sme mohli dostať. Niet nad pocit, keď sa mohol človek slobodne rozhodnúť, kam môže ísť a kam nemusí. Bolo to obrovské plus. Mohli sme konečne slobodne vyjadriť svoj názor, ktorý nebol po vôli tým, čo predtým vládli. Vtedy existovala len jedna strana a jedna pravda. A ak sa niekto z tejto cesty vychýlil, bol nemilosrdne zotretý." V každom prípade revolúcia a časy po nej - to bol jeden obrovský boom. Lekár porovnáva správanie ľudí pred a po roku ´89. „Keď sme v čase prvých volieb chodili po mítingoch, neraz sa stalo, že po nás ľudia hádzali paradajky. Predtým si to nikdy nikto nemohol dovoliť.
Bolo treba utiahnuť opasky
„Keď sme sa zúčastňovali mítingov po dedinách, snažili sme ľuďom vysvetliť prichádzajúce zmeny. Bolo to ťažké, pretože v niektorých ľuďoch bolo staré zmýšľanie silno zakorenené. Malo to však zmysel, i keď sme vedeli, že istú skupinu ľudí nebudeme nikdy schopní presvedčiť. Možno sa im nepáčili zmeny, ktoré bolo treba urobiť. Napríklad ekonomické - tie sa jednoducho museli udiať. A zavše bolo treba i opasky utiahnuť."
V porevolučnom období nechýbali ťažkosti. „Na svetlo začali vychádzať veci, ktoré boli kedysi tabu. Napríklad drogy či pornografia, ktorých nebolo predtým toľko ako teraz. Aj to so sebou priniesla sloboda a je už na každom, aby sa rozhodol, čo je dobré a čo zlé. I keď nie vždy si to vedia ľudia v hlave zrovnať." Zaujímalo nás, či tej slobody nie je dnes až príliš veľa. „Slobody nikdy nie je priveľa. Je to dar, ktorý si musíme šanovať. Človek sa dnes len trošku potkne a o slobodu príde veľmi rýchlo."
Pekné obdobie
Centrum diania bolo v Dolnom Kubíne. „Do Kubína som chodil každý druhý deň. Bola to skutočne pekná doba - všade vládla eufória, i keď prvé dni nebolo nič isté. Nikdy sme nevedeli, či sa to náhodou nezvrtne späť. Aj keď osobne si myslím, že komunisti už boli viac-menej rozhodnutí, že odovzdajú moc. Čakali len na formu. Keď vtedajší minister spravodlivosti Milan Čič a podpredseda vlády povedali, že môžeme rokovať o odovzdaní moci, boli sme z toho veľmi prekvapení, že sa takejto aktivite vôbec nebránili. Oni mali však už dopredu spočítané ďalšie kroky. No aj tak to bolo krásne obdobie. Zvlášť tie prvé tri-štyri mesiace," spomína M. Kraus.
Zmeny po revolúcii hodnotí lekár pozitívne. „Myslím si, že v tom čase bolo za zmenu možno 90 percent ľudí, len mali strach ju urobiť. Neuberalo sa to správnym smerom. A nielen ľudia, ale aj VPN bola veľmi naivná. I keď sme chceli urobiť zmenu, nesnažili sme sa dosadiť do politických funkcií ľudí, ktorí ju urobili. Nedokázali sme napríklad zabezpečiť médiá, čo bol obrovský problém, lebo médiá neboli VPN spočiatku naklonené. Možno keby sme to robili poriadne, malo by to iný rozmer. Ale bol to pekný čas - bola to originálna doba, ktorá sa už nikdy nezopakuje."