Písal sa rok 1958, keď sa oravská maliarka Mária Medvecká prihlásila do súťaže, vyhlásenej vtedajšou Štátnou bankou československou.
Výtvarníci mali pripraviť návrh novej desaťkorunovej bankovky. Návrh Márie Medveckej - dve dievčatá, scenéria Oravskej priehrady a niekdajšej nižnianskej fabriky - sa zapáčil najviac.
Maliarka sa najprv vybrala hľadať hlavné aktérky pre svoj návrh - dve zbrusu oravské dievčatá. Zo všetkých školáčok sa jej najviac zapáčili Martuška Lajmonová a Margitka Mešková. Práve tieto dve slečny, dnes stále čiperné a aktívne šesťdesiatničky, nosili Slováci a Česi v peňaženkách celých 27 rokov.
Fotogenická tvár a dlhé vlasy
Marta Cisáriková, rodená Lajmonová, mala v roku 1958, kedy maliarka hľadala svoje modely, desať rokov. Aj dnes si spomína, ako jedného dňa prišla k nim do triedy vychýrená Mária Medvecká, aby si spomedzi všetkých dievčat vybrala práve ju.
„Vraj som bola fotogenická a mala som dlhé vlasy, ktoré sa dali zapletať do vrkočov. Takto si predstavovala jedno z dievčat na svojom obraze," spomína Martuška, ako ju volala maliarka počas dvoch dlhých rokov spoločnej práce na obraze.
Maliarka Oravy odišla zo školy rovno za Martinými rodičmi, a tí s ponukou súhlasili. Malá Martuška sa teda prvýkrát ocitla v maliarkinom ateliéri. „Najskôr nám urobila fotky, ktoré poslala spolu s návrhom desaťkorunáčky do Prahy. Odtiaľ jej prišla odpoveď, že jej návrh berú. Na rad prišlo maľovanie."
Hrdý otec
Margitku Meškovú, dnes Hlaváčikovú, poznala maliarka už predtým než začala maľovať predlohu na desaťkorunáčku. Margitka jej už pózovala pri maľovaní iných obrazov. „Moji rodičia sa s ňou dobre poznali, pretože Mária Medvecká kedysi učila v Bobrove, odkiaľ rodičia pochádzali. Spomínam si, že keď si prišla do školy vyberať dievčatá pre svoj nový obraz, chceli ísť všetky. Ona si však už predtým vytypovala mňa s Martuškou," spomína Margita Hlaváčiková.
Gitkini rodičia prijali správu Márie Medveckej, že práve ich dcéra bude na novej desaťkorunáčke, s nadšením. Netajili sa, že ich to veľmi teší. „Hrdý bol najmä môj otec. Keď sa vrátil z krčmy, vždy sa zasmial a povedal: „Gitka, zase som si dal poldeci za teba." Moju fotku od Márie Medveckej mal zavesenú v izbe, na čestnom mieste, potom mi ju dal aj zarámovať. Až kým rodičia nezomreli, fotku som si zobrať nemohla. A tak sa ku mne dostala len pred štyrmi rokmi," rozpráva pani Margita.
Malé nezbednice
Celé dva roky trvalo, kým sa maliarke podarilo obraz dokončiť. Okrem toho, že mala rozpracované ďalšie obrazy, prijímala aj množstvo návštev. Počítať nemohla ani s tým, že by jej dievčatá pózovali viac než dve hodiny, chodili najviac štyrikrát do týždňa. „Zo začiatku nás to bavilo. No po čase nám bolo ľúto, že deti za oknom sa vonku hrajú, behajú po tráve, kúpu sa v Orave, a my musíme nehybne sedieť na stupienku v ateliéri. Ťažko nám bolo obsedieť, aj keď sme sa striedali," tvrdia svorne Marta aj Margita. „Keď mi Gita čítala rozprávky a niečo prečítala zle, vždy vybuchla smiechom. Ja som sa začala tiež smiať. Vtedy z nás bola maliarka nešťastná. Vždy, keď nám bolo dlho, pustila nás na chvíľku si oddýchnuť von. Potom sme sa mali vrátiť, no často sa stalo, že sme utiekli a už sme neprišli." K príbehu o nezbedných slečnách pridala čosi aj pani Margita. „Vždy, keď som prišla, Mária mi obliekla synov sveter a na hlavu mi uviazala šatku. Usadila ma na stoličku a tam som musela nehybne sedieť. Keď maľovala Martušku a ja som sa nudila, ťahala som ju za vrkoče. Keď som ju nahnevala, dala mi do rúk knihu, aby som čítala rozprávky. Keď videla, že je toho na nás už moc, radšej nás pustila von, pohrať sa."
Pri maľovaní však bolo predsa niečo, čo mala malá Gitka veľmi rada - najradšej mala, keď jej maliarka popravovala šatku.
Najťažšie bolo sedieť bez pohnutia
Dievčatám sa ohromne páčilo, keď po nich prišla maliarka do školy a vypýtala ich z vyučovania. Okrem toho, že sa mohli na hodinku-dve uliať, povozili sa aj v jej aute. A to bolo vtedy niečo, veď auto nemal v Tvrdošíne len tak hocikto! „To vám bolo čosi, všetci na nás hľadeli, ako sadáme do auta a odchádzame. Cítili sme sa ako hviezdy," rozpráva Marta.
Pre malú Martušku bolo na maľovaní najťažšie vydržať sedieť bez pohnutia. „Jednoduché nebolo ani držanie štetcov, ktoré mám na desaťkorunáčke v rukách. Keď Mária videla, že mi ruky padajú, lebo ich už nevládzem držať, dala mi do rúk udice. Tie som si oprela o zem, takže sa držali oveľa ľahšie. A Mária mohla bez problémov nakresliť moje ruky, do ktorých mi potom domaľovala štetce." Aby dievčatá pri maľovaní vydržali, musela maliarka vymýšľať rôzne „zlepšováky". „Dávala nám sladkosti, bonbóny, občas sme od nej aj tri koruny dostali. Tie sme hneď minuli na zmrzlinu alebo sladkosti. Bola to veľmi dobrá žena," zhodujú sa obe dôchodkyne.
Po roku maľovania mala Martuška problémy s vlasmi. Mala ich dlhé a netúžila po ničom inom, len aby sa mohla ostrihať. No vydržala až do konca.
Vtedy to ani nevnímali
Nová desaťkorunová bankovka s vernou podobou dvoch oravských dievčat vstúpila do obehu v roku 1961. Martuška a Margitka však mali tú česť vidieť bankovku ešte skôr. „Najprv sme videli hotový obraz, ktorý je dnes v Prahe. Po nejakom čase poslali Márii z Prahy hotovú bankovku. Bola zabalená v celofáne, aj som sa pozerala, či sa na seba podobám, ale ako 10-ročné dievča som to nejako výnimočne nevnímala," rozpráva pani Marta. „Vtedy sa so mnou nič nerobilo, pravdu povediac, ako deti nás zaujímalo niečo úplne iné," dopĺňa pani Margita.
Podľa spolužiakov museli byť bohaté
Keď sa peniaze dostali do obehu, dievčatá sa zabávali najmä na svojich kamarátoch a spolužiakoch. Tí boli totiž presvedčení, že dievčatá musia mať doma poriadne veľa bankoviek so svojím obrázkom.
Po čase, keď pani Marta vyrástla a dospela, sa už len veľmi zriedka stalo, aby ju niekto zastavil s tým, že je dievčaťom z desaťkorunáčky. Keď začala učiť v Hladovke, navštívil ju televízny štáb, ktorý točil reportáž o Márii Medveckej. Samozrejme, obísť nemohli ani jej vychýrenú bankovku. Vtedy sa dievčatá dostali prvýkrát do televízie.
„Potom bolo dlho ticho. Asi osem rokov dozadu sa to zrazu všetko spustilo. Jedna televízia za druhou, jeden novinár za druhým. Teraz sa často stáva, že nám chodí množstvo listov, ľudia, najmä českí numizmatici nám posielajú bankovky, aby sme sa im na ne podpísali. Je to príjemné, ale niekedy je toho na nás veľa," zhodli sa dievčatá z desaťkorunáčky.
