Pochádza z dvojčiat, no s bratom sa o hračky nedelil. Hoci mal tri matky, svoju vlastnú volal tetka. S manželkou vychoval osem detí. Dnes žije sám - 77-ročný Anton Brišák zo Sihelného.
Antona sme doma nenašli samého. „To je môj syn," povedal nám. „Chodí mi pomáhať, pretože sám už nevládzem. Manželka mi zomrela pred dvoma rokmi. Odvtedy bývam sám, ale deti mi chodia pomáhať," hovorí Sihelčan, ktorého už nohy slabo poslúchajú. Dobrosrdečný Anton nám vyrozprával svoj zaujímavý životný príbeh.
Darovala ho sestre
„S bratom sme sa narodili ako dvojičky, ale on zomrel, keď sme mali päť rokov," začal rozprávať Anton Brišák. „Moja skutočná mama vtedy bývala v Rabči, na Grúni. Keď sme mali s bratom pol roka, mama ma dala sestre, ktorá deti nemala. Tetka prišla do nás a povedala: ja si Antona vezmem na Gäceľ, veď som ho i na krst niesla. A keďže nemala vlastné deti, od pol roka ma vychovávala," spomína. „Ja som krstnú mať nebral ako maminu sestru. Bol som ako jej vlastný syn a tak som to aj bral." Chlapec sa naučil rozprávať, a tetka z Gäceľa zrazu bola jeho matkou. „Bol som malý, vôbec som nevedel, že ma vychováva niekto iný, než vlastná mať," konštatuje.
Do školy rodný list nepotreboval
„Keď som mal osem rokov a mať, čo ma vychovávala, zomrela, vtedy mi povedali, že patrím na Grúň. Dozvedel som sa aj to, že nie som Miklušák, ako som si myslel, ale Brišák," hovorí Sihelčan. Vtedy sa však pre neho nič nezmenilo a Anton nastúpil s priezviskom Miklušák aj do základnej školy. „Náš sused ma vzal za ruku: Poď, ideme ťa prihlásiť do školy. Povedal mi: Prežehnaj sa... a to bolo všetko, čo som pri nástupe do školy absolvoval. Vtedy sme ani rodný list do školy nedávali. Miklušák som teda bol, až kým som nenastúpil do roboty, lebo tam už odo mňa pýtali rodný list. Odvtedy sa už volám Brišák," pripomína si dôchodca minulé časy.
Mamu volal tetka
Sihelčan si spomína na svoje detstvo. Bolo pekné, aj keď zároveň ťažké. Žil v nevedomosti, kto sú jeho rodičia. „Svoju skutočnú matku som volal tetka, otca ujo. Vždy, keď prišli na návštevu, boli to len tetka a ujo z Grúňa. Keď som už bol väčší a poznal pravdu, volal som mamou už svoju skutočnú matku." Anton mal v živote ešte ďalšiu matku, pretože po smrti druhej - tej, ktorá ho vychovávala - prišla na rad tretia. „Mamou som volal ešte jednu ženu. Keď zomrela mať Miklušáková, otec Miklušák - tak som ho volal - sa znovu oženil." Odvtedy do života Antona vstúpila tretia mama.
Sihelčan má pri spomienke na minulosť slzy v očiach. Mladosť a dobrí ľudia okolo neho ho doteraz veľmi dojímajú. Je vďačný za každý okamih svojho života, za svoje tri mamy, manželku aj za osem detí.
