ORAVICE. Ovečky, ovečky, nie všetky ste moje, príde svätý Michal, každý vezne svoje. Aj slová tejto piesne sa pred mnohými rokmi na sviatok sv. Michala niesli oravskými horami a dedinami. V tento deň, známy ako rôsad, sa po pol roku zháňali ovce z hôr naspäť do dedín, k svojím majiteľom. A hoci dnes už táto tradícia nie je taká rozšírená ako kedysi, predsa len ešte existuje salaš v Oraviciach, ktorý sa tým pôvodným veľmi podobá. Aj tamojší bačovia a valasi sa v prvú októbrovú nedeľu lúčili s pastierskou sezónou.
Z hôr do ovčínov
Tohtoročné zháňanie oviec sa nieslo v Oraviciach v honosnom duchu tradície, zvykov a dobrej nálady. Popri zvukoch stáda sa Jánskou dolinou niesla ľudová hudba, vôňa baranieho guláša, koláčikov a spev hornooravských hudobníkov. Medzi účastníkmi slávnosti nemohli chýbať ani tí, ktorí v horách so zvieratami prežili ostatných päť mesiacov. Ako sme sa dozvedeli od „najvyššieho" zo skupiny, baču Antona Janča, tohtoročná sezóna bola úspešná. Na salaši neprišli ani o jedinú ovcu. „Mali sme tu návštevy vlkov, sem tam k nám dokonca zavítal aj rys. Najväčšie šarapaty nám však robil medveď, ktorý sem chodil takmer každú noc. Našťastie, veľké škody na ovciach nenarobil, pretože máme vynikajúcich psov, ktorí stádo ustrážili," hovorí bača.
Z pastvín v Jánskej doline zišlo do suchohorských ovčínov stádo oviec o 500 hlavách. Tam pobudnú zvieratá cez zimu a na jar pôjdu opäť do hôr.
Dojenie a pasenie
Od baču Janča sme sa dozvedeli, ako vyzerá bežný deň na salaši, ktorý je posledný svojho druhu na hornej Orave. „Ráno ovce podojíme, potom ich ideme pásť a večer príde opäť na rad dojenie. Denne sme dojili asi 400 oviec, keďže sme boli len traja, trvalo nám to aj dve hodiny," spomína Anton. Dopĺňa ho najstarší salašník, valach Jozef Hucík. „Najťažšie je dojenie. Niekde doja strojom, no my to robíme ručne. Pri tako stáde je to pre troch chlapov dosť namáhavé. Keď som bol kedysi na Liptove, tam sme mali 600 oviec a dojilo nás sedem."
Valach má dnes 70 rokov, na salaši pasie ovce viac ako 18 rokov. Predtým robil 36 rokov na družstve, takže k zvieratám mal blízko celý život. Pri práci v horách často nebola núdza ani o zaujímavé zážitky. „Bol som veľmi mladý, mal som len 24 rokov, keď som bol na salaši v Habovke. Ovečky sme mali v noci pustené vonku, keď sa nám odrazu zazdalo, že nám z košiara po jednej miznú. Zobrali sme lampáš a išli sme sa pozrieť bližšie. A zrazu vidíme, že ovečky nám medveď vyberá a len kúsok od ohrady si na nich pochutnáva. Až keď som po ňom hodil lampáš, vtedy utiekol," spomína valach.
Zabavili sa i najedli
Obidvaja salašníci sa zhodli, že ich oravický salaš je výnimočný, hlavne svojím umiestnením vysoko v horách, ale aj výrobkami, ktoré v ňom robia. „Robíme tu všetko - pareničky, korbáčiky, bryndzu aj syr, hrudkový či tehličku. Na všetko používame starú receptúru," povedal J. Hucík.
O výnimočnosti oravického salaša nepochybovali ani účastníci michalských osláv zháňania oviec. Nielenže sa výborne zabavili a nadýchali čerstvého horského vzduchu, ale si aj pochutili. Po 150 litroch baranieho guláša sa len tak zaprášilo. „Myslím, že všetkým chutil, pretože nezostala ani kvapka," zasmiala sa kuchárka Mária Ďubašíková. Na stoloch nechýbali ani ďalšie dobroty, pečený baran či všakovaké výrobky z mlieka. „Dali sme napiecť aj koláče, aby ľudia skúsili, ako chutia koláčiky v Oraviciach," dodala pani Mária.
