ORAVSKÁ JASENICA. „Keď som nastúpila v roku 1994 na dôchodok, musela som niečo robiť. Najprv som začala vyrábať hračky zo šúpolia pre vnúčatá, aby som ich niečím zabavila," začala rozprávať Viera Farská z Oravskej Jasenice. „Práve vnúčatá boli mojimi prvými záujemcami a skutočnými kritikmi. Deti sú veľmi pravdovravné, takže mi vždy povedali, čo si myslia." Viera Farská to môže o deťoch skutočne smelo tvrdiť, pretože mnohé roky pred nástupom na dôchodok bola učiteľkou.
Najťažšie sú prípravy
Šesťdesiatdeväťročná Jaseničanka nám prezradila, čo je pri výrobe bábik najťažšie. „Najdôležitejšia je príprava, k čomu patrí v prvom rade dozreté šúpolie. To musí byť pekné a bez fľakov," hovorí. Po materiál na výrobu bábik a dekoračných doplnkov chodí až do Nitry. „Kukurica musí byť dobre dozretá, preto chodím na dolniaky. Šúpolie potom musím nechať síriť v sírnych knôtoch - namočím si toľko materiálu, koľko chcem spracovať. Zvyčajne nechám síriť šúpolie cez noc a ráno pracujem."
Množstvo doteraz zhotovených figúrok nedokáže pani Viera ani odhadnúť. Krojované bábiky, šachy, betlehemy - všetky postavičky aj doplnky robí rada. „Je mi úplne jedno, čo robím. Riadim sa skôr podľa obdobia, kedy robím niečo charakteristické. Pred Vianocami sú to betlehemy, pred Veľkou nocou zasa veci s veľkonočnou tematikou."
Svätá trpezlivosť
Po roztriedení šúpolia podľa veľkosti a kvality sa Jaseničanka pustí do práce. „Na hlavičku bábiky používam najjemnejšie šúpolie. Potom robím rukáviky a sukničky. Keď začnem bábiku viazať, trvá to asi pol hodiny." Hotová bábika musí vyschnúť. Na druhý deň remeselníčka dorába posledné „kozmetické" úpravy. „Dokreslím bábike oči, aby ožila," smeje sa Viera Farská.
Pri pohľade na niektoré drobnôstky, ktoré šúpoliarka dokáže vytvoriť, sme len „otvárali ústa". Veď miniatúrne postavičky alebo makovičky veľkosti niekoľkých milimetrov, to si vyžaduje množstvo trpezlivosti. „Trpezlivosť som si vycvičila pri deťoch, pretože som roky učila prváčikov a druháčikov."
Vystavuje v Paríži
„Prvá výstava, ktorá na mňa zapôsobila, bola medzinárodná súťaž v Ružomberku v roku 1996. Vtedy som ešte len začínala. Vyrobila som obraz, ktorý porotcovia vysoko ohodnotili. Okrem toho som na tej výstave robila rozličné bábiky. Práve v Ružomberku ma vybrali spomedzi veľkého množstva účastníkov medzi najlepších tvorcov," nezabúda na svoje nadšenie spred 13 rokov Jaseničanka.
Jej kroky a dielo šikovných rúk potom smerovali na výstavy po Orave a celom Slovensku. Na rad prišli i zahraničné výstavy. Šúpoliarka z Oravskej Jasenice vystavovala svoje výrobky nielen v susednom Česku či Poľsku, ale aj vo Francúzsku. „Vo Francúzsku som bola už asi päťkrát. Chodím tam každé dva roky, pretože Francúzi usporadúvajú trhy remeselníkov a remeselníckej práce spojené s oslavami. Šúpolienky ich oslovili, a tak ma pozvali tento rok priamo do hlavného mesta - do Paríža. Na výstavách je najväčší záujem o ženičky - robotnice s pracovným nástrojom v ruke. Niektorá múti mlieko, iná hrá na hudobný nástroj, ďalšia sa ide vydávať." A to je len malá časť z toho, čo dokáže V. Farská vyrobiť.
Prvýkrát so zlomený členkom
Pani Viera si spomína na svoju prvú návštevu Francúzska. „Boli sme na juhu krajiny, ja som vtedy mala zlomené dve kosti v členku, takže som tam bola so sadrou. Druhý raz sme boli na severe. Odvtedy navštevujem túto krajinu pravidelne." Tento rok sa dôchodkyňa rozhodla, že v decembri do Paríža poletí. „Je to pohodlnejšie a rýchlejšie ako autobusom. A tiež je to dobré pre moje nohy, lebo ma často bolievajú."
Šúpoliarka má obdobia, kedy nerobí aj týždeň, no inokedy, najmä pred takouto významnou výstavou, usilovne pracuje takmer každý deň. „Zvlášť pred Vianocami sa musím poriadne obracať, pretože ľudia pýtajú odo mňa anjelikov a betlehemy."
Spomienky na detstvo
Okrem kukuričných listov sme pri hotových šúpolienkach videli aj množstvo drobných drevených doplnkov: stolčeky, hudobné nástroje, píly, sekerky... „Pri výrobe drevených doplnkov k bábikám mi pomáha môj syn," priznala šúpoliarka.
ORAVSKÁ JASENICA <!-- @page { margin: 2cm } P { margin-bottom: 0.21cm } -->
Z rozprávky do rozprávky - obraz z dielne Viery Farskej predstavuje „zmes“ rozprávkových postáv na jednom mieste.
„Námety čerpám z bežného života. Robím to, čo vidím, ale čosi si aj vymyslím," prezradila šikovná dôchodkyňa. „Okrem toho sú pre mňa veľkou motiváciou spomienky na detstvo. Spomínam si, ako nám po večernej detskej modlitbe maminka čítala rozprávky. Potom sme mali divadlo - neskoro večer sme zasvietili a na stene sme pozorovali kadejaké postavy z tieňov. Myslím na to hlavne v období pred Vianocami, keď robím betlehemy. Fantáziu mám bujnú od mala. Aj dnes si viem vybaviť, ako som videla maminku ako štrikuje či háčkuje, alebo ako som pozorovala svojho otca pri práci. A tento pohľad sa snažím preniesť aj do mojich bábik."
