SIHELNÉ. „Je to asi päť-šesť rokov, ako sme kaplnku naposledy obnovili," povedala nám Jolana Lašťáková, jedna z iniciátoriek rekonštrukcie kaplnky Panny Márie Ružencovej v Sihelnom. „Viacerí sme sa v kaplnke schádzali na májových a októbrových pobožnostiach, nuž sme sa o ňu aj starali. Lenže kaplnka už bola veľmi schátraná, preto sme sa rozhodli požiadať o pomoc starostu. K nápadu sa postavil pozitívne, kaplnku nechal dokonca poriadne opraviť, za čo sme mu my, ľudia z Nižného konca, veľmi vďační," dodala Sihelčanka.
Opravu už potrebovala
Kaplnka bola postavená v roku 1957. Potom sa o ňu starala iniciátorka stavby, neskôr ľudia, ktorí sa k nej chodili modliť. Žiadne väčšie opravy sa však na nej od tých čias nerobili. „Kaplnka skutočne potrebovala opravu, bola v hroznom stave," skonštatoval starosta Jozef Gabriel. „Zvonku sme ju namaľovali na oranžovo, čím sme chceli zachovať pôvodnú farbu a natreli sme aj strechu. K dokončeniu prác na exteriéri nás ešte čaká výmena dverí a okien. Vnútri sme nechali natiahnuť omietky na steny a opravili sme dlažbu. Vnútri ešte vymaľujeme steny a vrátime sochu Panny Márie na pôvodné miesto."
Všetky náklady, spojené s opravou kaplnky, hradila samospráva z obecného rozpočtu. Aj potrebné pracovné sily na opravy zabezpečil starosta - ruku k dielu priložili pracovníci obce, do odbornejších prác sa pustili miestni remeselníci.
Na žiadosť zosnulého manžela
O pôvode kaplnky nám porozprával Sihelčan Anton Brišák, ktorý stál pri jej „zrode" i oprave. „Pamätám si, ako sme kaplnku v roku 1957 stavali," hovorí 77-ročný dôchodca. „Nechala ju postaviť ešte moja testiná, na žiadosť svojho manžela. Vydala sa za vtedajšieho richtára. Najprv robila u neho ako slúžka, no po smrti richtárovej manželky si zobral za ženu práve svoju slúžku, moju budúcu testinú," vysvetľuje pôvod kaplnky Sihelčan. „Po smrti starostu pripadol jeho majetok deťom a manželke, no ona mu za to musela sľúbiť, že na jeho pamiatku nechá postaviť kaplnku, pretože to bol veľmi pobožný človek." A tak sa i stalo. Po dohode s vtedajším miestnym farárom kaplnka onedlho „vyrástla" a Antonova testiná sa o ňu vzorne starala, kým len vládala.
Postavili ju napriek biede
Anton sa čuduje, že testiná pred ním nič nespomínala, hoci žije v Sihelnom už od roku 1955. „Až keď prišiel pán farár Marko, vtedy povedala len pred ním, že dala takýto sľub, a tak sa toho chytil a nechal kaplnku postaviť." Keďže stavby sa zúčastnil aj Anton, vedel porozprávať, ako ťažko sa kaplnka rodila. „Tehlu sme vozili až zo Zubrohlavy. Vtedy nám ani nedali celú tehlu, len polovičky," spomína. „Bola bieda, ale postavili sme ju. A na tú dobu to bolo niečo nepochopiteľné, postaviť takú kaplnku. Veď v dedine po vojne ničoho nebolo, vravievalo sa: Sihelné, Sihelné, taká bieda, čo niet ani kostola, ani mlyna..."
Zišlo sa ich vyše tridsať
Kaplnku všetci dedinčania privítali. Ako miestni spomínajú, kedysi sa tu slúžievala omša alebo sa pri nej zastavovala "delegácia" počas vianočnej koledy. „Dakedy sa nás tam zišlo aj vyše tridsať. Moja testiná bola dobrá žena, vždy zobrala do košíka jabĺk a keď sa prišli deti modliť, rozdala im ich. Do kaplnky sa chodím modliť i teraz," dodáva Anton Brišák.
Keď v Sihelnom postavili v roku 1994 kostol, ku kaplnke už chodilo menej ľudí. „Neskôr však prišli za mnou niektorí Sihelčania, že sa chcú v nej modliť. Povedal so im: nuž, nedbám, modlite sa. A keď bola zima, dal som im tam aj ohrievač, aby im bolo teplejšie. Chceli sa mi odvďačiť, tak nechali za mňa odslúžiť svätú omšu," dodal vďačne Anton Brišák.
