TVRDOŠÍN. Ján Smoleň ešte ako malý chlapec zistil, že vie kresliť a miluje prírodu. Otec bol poľovníkom, takže k lesom a zvieratám mal skutočne veľmi blízko aj jeho syn. Tieto dva motívy zobrazoval aj na svojich prvých obrázkoch. Postupne prešiel od kreslenia k maľovaniu olejovými farbami a skončil pri vypaľovaní obrázkov do dreva. Pred pár rokmi si splnil ďalší sen z detstva. Pustil sa do vybrusovania obrázkov do parožia.
Najprv maľoval, potom vypaľoval
Umelec žijúci s rodinou v neveľkom panelákovom byte tvrdí, že nie talent je za jeho dielami. „Myslím, že neoplývam nejakým veľkým talentom. Asi skôr vôľou a úsilím sa mi podarilo prepracovať sa k tvoreniu týchto vecí," tvrdí pán Ján.
Hoci začínal s maľovaním obrazov olejovými farbami, po čase túto metódu nechal a prešiel na inú. Ako hovorí, na oleje bolo treba množstvo náčinia, miesta i času. „Vždy som si to musel najskôr všetko rozložiť, potom zase poskladať. Keď prišli deti, už som s tým robiť nemohol," spomína Tvrdošínčan. „Musel som vymyslieť niečo, čo by mi nezabralo toľko času, na čo by som nepotreboval toľko náradia. Tak som sa dostal k vypaľovaniu obrázkov do dreva. Na to som potreboval len vypaľovačku a kus dosky, na ktorú som si nakreslil námet. Výhodou je, že to môžem robiť aj v obývačke. Síce to trochu dymí, no je to dym voňajúci drevom, úplne neškodný."
Začínal vypaľovaním do preglejky, väčšina dielok mu zostala doma. Postupne prešiel na drevo a odvtedy už spod jeho rúk vyšli desiatky obrazov. „Najlepšie je robiť z javora, v breste viac vidieť letokruhy, obraz nie je taký jasný. Javor je aj omnoho svetlejší."
Prírodný prach
Pán Ján je samouk. Nikdy predtým naživo nevidel vypaľovanie obrazov, ani brúsenie do parožia či dokonca vyrábanie rôznych vecí z neho. Na začiatku mu pomáhali len časopisy, v ktorých videl, ako krásne to všetko vyzerá. Skúšal, skúšal, až sa mu napokon podarilo vyrobiť z parožia prvé pekné dielka. „Vybrusovanie obrazov do parožia sa mi páčilo od detstva. Spočiatku sa mi však nedarilo dostať sa k potrebnej technike. No vývoj išiel dopredu a mne sa podarilo zaobstarať prvú, skôr amatérsku brúsku, s ktorou som začínal. Postupne som sa prepracoval aj k profesionálnejšiemu vybaveniu," hovorí J. Smoleň.
Často sa stávalo, že večer, keď Ján nemohol zaspať, premýšľal, ako by to či ono mohol vylepšiť, ako by to urobil lepšie, inak. Obrázky vypaľuje doma, na vybrusovanie parožia má však vyčlenenú garáž. Pre množstvo prachu by to v byte ani robiť nemohol. „Prachu je veľa, no podľa mňa je to prírodný prach. Možno aspoň nedostanem osteoporózu, keďže je v tom toľko vápnika," zasmial sa.
Od náušníc až po lustre
Táto práca pána Jána nielen baví, ale aj napĺňa. Riadi sa totiž heslom: Čo človek robí pre seba, zomiera spolu s ním, čo robí pre druhých, to tu po ňom zostane. Chce, aby tu aj po ňom niečo zostalo. Časť svojich výrobkov umelec predá, mnoho z nich však rozdá priateľom, známym. Na oplátku zase on dostane niečo od nich. „Toto je napríklad tienidlo z parohu losa, ktorý som dostal od kamarátov z Nórska. Ani som na začiatku nevedel, čo z neho vyrobím. A tak je to vlastne skoro vždy. Musím najskôr popremýšľať, čo z parohu urobím. Ale ako vždy hovorím, stačí okolo mňa vystreliť a ja sa chytím veľmi rýchlo. Často ma inšpirujú druhí, aj keď niečo len načrtnú, čo by z toho asi mohlo byť," rozpráva pán Ján.
Niet sa teda čo čudovať, že z dielne Tvrdošínčana vyšlo už skutočne čokoľvek. Od náušníc cez opasky, kravaty, podnosy, vyzdobené klobúky, tienidlá, lustre, zdobené parohy či prívesky s medvedím zubom. Pri väčších veciach je aj väčšia spotreba materiálu. Preto sa radšej zameriava na miniatúry, aby dielku pridal hodnotu. Najjednoduchšia je podľa Jána výroba kravaty. Jednu urobí maximálne za štyri hodiny. Pri pohárovom podnose sa však zabaví aj pätnásť dní. „Možno by sa to dalo urobiť aj za kratšiu dobu, no nedá sa to robiť niekoľko hodín denne. Strávim pri tom nanajvýš dve, tri hodiny, pretože sa musím veľmi sústrediť. Škrupina je totiž veľmi tenká. Keby som ju prebrúsil, musel by som pôvodný motív meniť," vysvetľuje.
Skúšal aj špikovú kosť
Pán Ján má k lesom a teda aj k motívom, ktoré vidieť na väčšine jeho diel, veľmi blízko aj preto, že je už dlhé roky poľovníkom. Ako sám hovorí, svojou tvorbou by chcel trochu zviditeľniť poľovníkov a ukázať ich aj v tom lepšom svetle. „Často sa u ľudí dostávame do zlého svetla. Mnohí si však neuvedomujú, že sme aj tí, ktorí vytvárajú hodnoty, tvoria, chovajú a chránia. Chcel by som aj takýmto spôsobom vyzdvihnúť poľovníctvo, zviditeľniť ho v tom dobrom."
Občas sa mu stane, že sa niekto na neho obráti s ironickou otázkou, či ešte majú čo strieľať. On dotyčnému sklamaným hlasom vždy odpovie, že nie čo strieľať, ale o čo starať sa ešte stále majú. „Snažím sa aj iných viesť k tomu, aby poľovníctvo vnímali trochu inak. Aj preto mi nevadí, keď sa na mňa niekto pri práci pozerá. Mnohým rád ukazujem, ako sa to robí, aby aj iní našli nejakú inšpiráciu, motiváciu. Aj mňa to kedysi inšpirovalo, no nevidel som naživo, ako sa to robí. Začiatky vyzerali asi tak, že po skúške nasledoval omyl a takto dookola," dodáva Ján. Pred časom vyskúšal aj brúsenie do hovädzej kosti, ktorú vytiahol z nedeľnej polievky. Dielo, ktoré z toho vzišlo, zaskočilo aj jeho samotného. V obyčajnej kosti upravenej tak, že pripomínala vzácnu slonovinovú kosť, sa vynímal do detailov upravený horár.
