Ako 26-ročná prišla o zrak. Porodila sedem detí, jedno aj pochovala. Neskôr pochovala manžela aj svoju matku. Ťažkým životom sa pretĺkala so šiestimi malými deťmi, no optimizmu má na rozdávanie. Helena Makúchová z Krušetnice.
Pani Helenu sme našli pri ťahaní korbáčikov. Opatrne, no s istotou sa zvŕtala po kuchyni. Dokážu ju vystihnúť dve slová - veselá a optimistická. Človek žasne, z čoho pri svojom ťažkom životnom údele čerpá toľko veselosti a dobrej nálady. „Teraz je kríza, ale povedala by som, že sa prejavuje skôr v spolužití. Už ani tej veselosti nie je toľko ako kedysi. Kríza je skôr v ľuďoch a vo vzťahoch medzi nimi, nie v peňaženkách" konštatuje Helena. „Ľudia sa dnes už ani zasmiať veľmi nevedia. A ja sa mnohokrát zasmejem i sama na sebe, napríklad keď spadnem, aká som len nešikovná," hovorí Helena Makúchová.
Musela si privyknúť
Pri 64-ročnej Krušetničanke je slovné spojenie „povedala s úsmevom" takmer zbytočné, pretože celý svoj ťažký osud vyrozprávala s úsmevom. Helena nevidí už 38 rokov. O zrak prišla ako mladá žena nešťastnou náhodou, pri hasení vápna. Mala len 26 rokov. Hoci ihneď zašla pre pomoc do susedov, zrak jej už žiaden lekár nedokázal vrátiť. Dokonca ani deväť mesiacov strávených v nemocnici nepomohlo vrátiť pani Helene zrak, ktorý tak veľmi potrebovala - najmladšie z jej štyroch detí malo vtedy len 8 mesiacov, najstaršia dcéra nemala ani deväť rokov.
„Ani najhoršiemu človeku neprajem to, čo som ja zažívala po strate zraku," hovorí Helena. „Zo začiatku to bolo niečo hrozné. Čo som sa ja naplakala... Keď mi lekár povedal, aby som sa učila chodiť sama, bez pomoci, povedala som mu: skúste zavrieť oči a zistíte, že sa to nedá. A predsa som privykla."
Chceli jej zobrať deti
Krušetničanka ani po strate zraku na život a rodinu nezanevrela. Dokonca porodila ešte tri deti. Jedno z nich však aj pochovala, malo len 13 dní. Boli to práve deti, ktoré jej dodávali chuť do života.
„Keď prišli na svet aj ďalšie, úplne som sa na ne upla. Starala som sa o ne, ako som najlepšie vedela. Stále som mala akési kontroly, lebo mi ich chceli zobrať do domova. Malo to byť vraj iba na tri roky, kým by podrástli. No ja som si ich nedala. Pri kontrole som musela mať všade poriadok, aby videli, že sa o ne starám."
Poriadku však Helena naučila všetky svoje deti, i vnúčatá musia brať na babku ohľad. „Vždy, keď sa chcú pohrať, zoberú si hračku, ale potom ju aj odložia naspäť do police, aby som náhodou o ňu nezakopla a nespadla."
Zodpovednosť je pre ňu prvoradá
Helena Makúchová potrebovala v ťažkom období psychickú podporu a pomoc svojich blízkych. Najviac jej pomáhala mama, potom aj deti, keď trochu podrástli. Manžel sa s Heleninou nevidomosťou nedokázal zmieriť. Ako sama hovorí, „položilo ho to viac, ako mňa". Po narodení ďalších troch detí manžel pani Heleny tragicky zahynul. Najmladšia dcéra mala vtedy len tri roky. Neskôr jej zomrela aj matka, a tak sa Helena pretĺkala životom sama so šiestimi deťmi. Dala im všetko, čo mohla, nevynechala hádam ani jedno rodičovské združenie. „Všetkého vás môžu zbaviť - očí, rúk, ale zodpovednosti za deti vás nikto nezbaví," konštatuje nezlomná žena.
Pleje burinu aj štrikuje
Pani Helena je všestranná žena, vykonáva v domácnosti všetky práce. Od varenia cez upratovanie, pranie, žehlenie či štrikovanie. „Vnúčatá sa ma pýtajú: babka ty kedy spíš, keď po večeroch ešte štrikuješ?" Táto otázka prekvapila aj nás. Štrikujete? Pýtame sa s údivom. „Teraz už len ponožky. Kedysi som poštrikovala kadečo. Kamaše pre deti, svetríky... Hlavne po manželovej smrti, pretože peňazí nebolo, tak sme si pomáhali, ako sme mohli. Aj keď chcem uštrikovať nejakú vzorku, poradím si. Pripnem si medzi očká „zicherku" a keď sa k nej dostanem, viem, že nasleduje vzorka," prekvapila nás odpoveďou.
Ďalším prekvapením bola informácia, že nevidiaca žena pleje v záhradke burinu. S tým má problém aj zdravý človek, nieto nevidiaci. To ako dokážete, pýtame sa. „ No, viete, musím vynachádzať kadejaké zlepšováky. Pri siatí som si zapichla do zeme paličky, okolo nich som natiahla šnúrku. Keď úroda podrástla, plela som len okolo šnúrky," vysvetlila.
Prešla deťom cez rozum
V minulosti Helena chovala aj statok, len aby sa postarala o šesť hladných krkov. „Chovali sme kravu, husi, kačky, kury aj ovce," vymenúva. „Niekedy sme mali doma aj 50 domácich zvierat. Raz sme mali kravu, ktorú som musela chodiť dojiť len ja, nikomu inému sa nedala. No potom sme ju predali."
Pani Helena dokázala deťom a manželovi prejsť občas aj cez rozum. „Keď sa deti vrátili zo školy, popočúvala som, o čom sa zhovárajú. Potom som sa nenápadne zmienila: joj, akosi ma buchlo do chrbta, isto ste dostali nejakú zlú známku. Deti nechápali, ako je možné, že som vždy vedela, čo sa v škole dialo. Dokonca aj manžel sa dal na „búchanie" nachytať," hovorí potmehútsky.
Nevidí očami, vníma srdcom
„Mladá som sa vydala, mladá ovdovela, i mladá oslepla. Dnes som už štyri razy prababka - všetko stíham," hovorí s obrovským optimizmom Helena. Zaujímalo nás, z čoho čerpá takú energiu, veď by ju mohla dookola rozdávať.
„Vždy som mala kedy ísť do kostola, popri všetkom. Jedine viera v Boha mi dáva silu." Popri starostiach a trápeniach matka šiestich detí nikdy nezabúdala na vieru. Aj dnes sa vyberie na svätú omšu. Ako hovorí, „predtým si ešte obtelefonujem všetky susedky, či idú na omšu, a tie ma odprevadia." Nielen v nedeľu, ale aj vo všedný deň si Helena nájde čas a zájde do kostola. „Choďte do kostola vždy, keď môžete," odprevádzala aj nás s touto myšlienkou a so širokým úsmevom na tvári.
