ZUBEREC. Alojz Žuffa má dnes 68 rokov, z nich tridsať prežil ako profesionálny záchranár horskej služby v Roháčoch. Za ten čas sa zvýšila návštevnosť Roháčov, ale aj počet ich obetí narástol minimálne o stovku. Hoci A. Žuffa nebol pri všetkých záchranných a pátracích akciách, pomôcť sa pokúšal minimálne polovici ľudí, ktorých životy si hory zobrali. A stovkám ďalších, s úspešnejším koncom. Žiaľ, niekedy je príroda nad ľudské sily.
S lyžovaním mal problém
Mladý Zuberčan odišiel po základnej škole študovať do Martina, kde sa neskôr aj zamestnal. Naspäť do Zuberca sa vrátil ako 27-ročný , už aj s manželkou. Nasťahovali sa k do Alojzovho rodičovského domu a v rodnej dedinke pod Roháčmi zostali už natrvalo. Alojz Žuffa veľmi veľa chodil do hôr, veď ich mal na dosah ruky. Na jednej z vychádzok ho stretol vtedajší náčelník horskej služby. Oslovil ho, či by sa k nim nechcel pridať. „Neváhal som a hneď som si chcel urobiť potrebný kurz," spomína dnes už záchranár na dôchodku na svoje začiatky. „Nešlo to však tak ľahko. Hlavnou podmienkou bolo lyžovanie, ktoré som ja príliš dobre nezvládal. Viete, naša generácia nevedela tak dobre lyžovať, ani lyže sme nemali. Ak sme chceli jazdiť, museli sme si lyže doma sami vyrobiť. Potom sme sa chodili spúšťať na kopce. Najlepší bol ten, kto najmenej padal."
Krátko po tridsiatke sa Alojz v lyžovaní zlepšil a prešiel aj kurzom záchranára. Odvtedy začal profesionálne pomáhať tým, ktorým sa v horách nedarilo.
Nemali vybavenie
V záchranárstve sa za tri desaťročia udeje naozaj veľa. Začiatkom 70. rokov sa záchranári borili s nedostatkom vybavenia. Už zvolávanie záchranárov bolo dosť zdĺhavé a ťažké. „Kto sa dozvedel o záchrannej akcii prvý, musel obehnúť najbližších záchranárov. Takto sme si to posúvali ďalej. Všetci sme sa stretli pri kostole, odtiaľ nás odviezli na Zverovku. Potom sme už išli pešo k miestu, kde mal byť stratený turista. Problémy sme mali v teréne, kde sme museli použiť mačky. Tých sme mali pätoro, ale väčšinou malé čísla. Keďže nás chodilo aj pätnásť, ostatní sme mohli ísť len tam, kam sa dalo v topánkach. Potom sme už len bezradne čakali na tých, ktorí išli hore."
Zachraňovať v takýchto podmienkach bolo ťažké hlavne v zime. Často sa k tomu pridružili aj problémy s vysielačkami.
Najťažšie je pátrať po mladých
Zvyknúť si na smrteľné úrazy a mŕtvych ľudí sa nedá. Podľa A. Žuffu každá smrť zanechá v človeku nezmazateľnú spomienku, navždy ho poznačí. Jedna viac, iná menej.
„Ťažké je to najmä vtedy, ak nájdeme mladého človeka alebo viac ľudí. Pamätám si na akciu s tragickým koncom, počas ktorej sme na Pilsku hľadali troch chlapcov. Mali od 14 do 17 rokov. Podľa toho, čo sme vedeli, sa vybrali na túru z poľskej strany. Náhle sa zmenilo počasie, stratili orientáciu a neboli ani dobre oblečení. Po čase sme už našli len tri telá. Zomierali od vyčerpania, jeden za druhým," spomína záchranár.
Ťažká bola pre neho aj nedávna záchranná akcia v Spálenom žľabe, kde lavína zasypala sedem mladých turistov. „Nebol som priamo pri záchrane, zavolali ma však do domu horskej služby, pretože všetci ostatní boli v teréne. Vozili tam jedného po druhom, všetkých mŕtvych ukladali vedľa seba. Bol to hrozný pocit i pohľad."
Počasie býva zradné
Bývalý záchranár zo skúseností vie, že turisti často podcenia premenlivosť počasia v horách a dostatok oblečenia. Sú však aj prípady, kedy mali špičkový výstroj, no z hôr sa už nevrátili. „Raz, bolo to niekedy koncom decembra, sme hľadali dvoch poľských turistov. Vedeli sme, že vyrážali z Chocholovskej chaty a boli špičkovo vybavení, no ani po niekoľkých dňoch sa doma neukázali. Rodičom povedali, že možno budú aj niekde bivakovať, preto sa pátranie po nich začalo až s niekoľkodňovým oneskorením," rozpráva A. Žuffa. Mladíci nezašli ďaleko, len na Rákoň. To sa všetci dozvedeli až o päť mesiacov neskôr. „Tam sa s nimi odtrhla lavína a pochovala ich v úzkom žľabe. Než sme ich začali hľadať, husto snežilo. Všetky stopy zakryl sneh. Podarilo sa nám ich nájsť až v polovici mája." Aj vtedy ich však našli viac-menej náhodou. V ešte stále hlbokom snehu na okraji lesa si jeden zo záchranárov všimol trčiacu lyžiarku a lyžiarsku palicu...
Našli ju skrútenú do klbka
Niekedy je ťažké určiť, kde stratených turistov hľadať. Najhoršie je to vtedy, ak nedajú nikomu vedieť, kam presne idú. Vtedy je pátranie po nich zložité a zdĺhavé. Záchranári často hľadajú inde, ako sa stratený nachádza. „Dvaja manželia z Poľska sa raz vybrali na túru na Volovec. Keď sa v ohlásený deň nevrátili domov, začali sme po nich pátrať. Vedeli sme, že boli slabo oblečení. Počasie sa rýchlo zmenilo - pršalo, snežilo," vracia sa v spomienkach pán Alojz.
„Prehľadali sme Volovec, Rákoň, prešli sme až k Ostrému Roháču a Trom kopám, no stále nič. Keď sa vyčasilo, opäť sme prehľadávali Ostrý Roháč. Nechápali sme, ako je to možné, že sme nenašli ani jedného živého." Po pár dňoch dostali fax. Prišiel z chaty v Jaloveckej doline, kam sa podarilo dôjsť vyčerpanému Poliakovi. Netušil, kde nechal manželku. Vedel len, že to bolo kdesi pri tretej reťazi. „Znova sme prešli tú istú trasu, pridali sme k tomu aj Skriniarky. Keď sa muž trochu zotavil, povedal nám, že by jeho žena mohla byť práve na Skriniarkach. Celý deň sme ich prehľadávali, každý kút, už sa aj tmiť začalo, chceli sme ísť domov a pokračovať ráno. Vtedy našli dvaja záchranári na hrebeni v skale vyrytý krížik. Neďaleko odtiaľ ju našli. Kľačala, hlavu sklonenú na kolenách, celá bola schúlená do klbka. Zomrela na vyčerpanie a chlad."
Záchranári v tomto prípade nechápali, prečo manželia prešli taký dlhý kus cesty, prečo nezišli niektorou dolinou. Žena mohla ešte žiť.
Hľadal ministra a jeho dcéru
Alojz Žuffa sa zúčastnil aj pátracej akcie po členovi českej vlády. V roku 1995 sa v Západných Tatrách stratil niekdajší český minister životného prostredia Jozef Vavroušek so svojou 19-ročnou dcérou. Jeho manželka vedela, že išli do Západných Tatier, naposledy ich videli vystupovať z rýchlika v Liptovskom Mikuláši. Kam išli odtiaľ, nikto netušil. Pátrať po nich začali v utorok, lebo v pondelok neprišli domov. „V tých dňoch strašne snežilo. Padal ťažký, mokrý sneh, za pár dní ho napadlo viac než meter. Hľadať bolo nad hranicou únosnosti a nebezpečné. Do pátracej akcie sa zapojilo množstvo ľudí, od novinárov, jasnovidcov, vojakov až po prezidentov. Stále sa ich však nedarilo nájsť," rozpráva záchranár. „V piatok popoludní sa vyčasilo, vzlietla aj helikoptéra. Ale ako letela ponad hrebeň, spúšťala do dolín, kde boli záchranári, lavíny. Musela sa stiahnuť. V sobotu ráno sme dostali informáciu, že ministra s dcérou videl turista bivakovať v sedle Pálenica. Odišli odtiaľ ráno, ale ktorým smerom sa vybrali, netušil."
Stopy nebolo vidno, pretože snežilo a fúkal silný vietor. Záchranári však mali konečne aspoň záchytný bod. Zamerali sa na týždeň staré lavíny. V jednej z nich, v doline Parichvost, bývalého ministra po necelom týždni hľadania našli. Jeho dcéru sa podarilo vyhrabať až o dva týždne neskôr, ležala cca 30 m od otca.
Občas hľadajú nájdených
Našťastie, nie všetky horské pátračky končia tragicky. Dosť je úspešných i takých, kedy stratení sami nájdu cestu späť a na záchranárov čakajú v teple svojich domovov. Občas sa dokonca stane, že záchranárom sa záchrannú akciu ani nechce ukončiť.
„Raz v novembri sme išli hľadať strateného. V ten deň napadol nový sneh, bol spln a všade okolo nás sa rozprestierala nádherná noc. Keď nám oznámili, že hľadaný je už dole, ani sme nešli hneď naspäť. Museli sme sa pokochať tou krásou."
Inokedy zase pátrali po dvoch mladých Čechoch, ktorí neprišli v dohodnutom čase k autobusu. „Prehľadali sme všetko, kde mohli byť. Naraz sa zhoršilo počasie, prišla noc, akciu sme prerušili s tým, že budeme pokračovať ráno. Keď sme vstali, dostali sme správu, že mladí sú už doma. Stretli známych, ktorí ich autom zobrali domov."
Nemá kto poďakovať
Keby sa vrátil čas a Alojza Žuffu by sa niekto opäť spýtal, či chce vstúpiť k záchranárom, neváhal by ani minútu. Podľa neho je to totiž skvelý pocit, keď sa im niekoho podarí zachrániť, nájsť a oni vedia, že urobili dobrú vec, že bez ich pomoci by si ten človek neporadil. Mrzí ho len to, že dnes často hľadajú pozostalí príčinu smrti svojho blízkeho v niekom inom. Často zisťujú, či záchranári niečo nezanedbali, nepokazili. A často za nimi ani nemá kto prísť, aby sa poďakoval. Pritom si málokto uvedomuje, aké je aj pre nich ťažké vyrovnávať sa s nájdením, žiaľ, už len mŕtvych turistov. „Niekedy sa s tým vyrovnávame ľahšie, inokedy je to veľmi ťažké. Pri pozostalých nastupujú psychológovia, my sa s tým musíme často vysporiadať sami. Vždy si to každý rozoberie sám v sebe, porozprávame sa aj medzi sebou. Uvažujeme, čo sa mohlo stať, či sme mohli urobiť viac, či sa dalo urobiť niečo lepšie," dodal záchranár. Zároveň si je istý, že každý z chlapov sa snaží v danej chvíli urobiť maximum, čo je v jeho silách.
