Posledný augustový utorok popoludní som sedela v autobuse zo Žiliny. O 14.48 h sme prechádzali okolo policajného radaru pri benzínke, len niekoľko metrov za tabuľou, označujúcou vstup do Nižnej. Vodič autobusu zahundral, lebo musel pribrzdiť, aby ho stihol obehnúť prirýchlo frčiaci strieborný športiak s tvrdošínskym číslom. Tesne oproti prichádzala kolóna áut. Dvaja cestujúci si vymenili pár viet v zmysle: „Konečne dostane, čo mu patrí, pirát jeden!" Nielen oni dvaja, ale viacerí v autobuse sme boli veľmi nepríjemne prekvapení, keď sme obiehali „likvidátorov" - policajnú hliadku, ktorá odstavovala kolegami od radaru ohlásených „hriešnikov". Jeden z dvojice vybavoval zastaveného kamionistu, druhý postával obďaleč. Kde je pirát? V mysliach viacerých cestujúcich sa asi vybavilo to isté, čo jeden aj vyslovil. „To snáď nie, to majú už kúpených aj policajtov?" Priznám sa, táto konšpiračná teória napadla aj mne...
Keďže v redakcii sme predovšetkým na to, aby sme sa pýtali, spýtali sme sa na popísanú udalosť riaditeľa Okresného dopravného inšpektorátu v Dolnom Kubíne Jozefa Tabačáka. Ten sľúbil všetko prešetriť. Čo sľúbil, aj splnil.
„Asi vás tým, čo som zistil, nepoteším. Naozaj sa to stalo tak, ako ste opísali. Naši chlapci, ktorí kontrolu vykonávali, si to pamätajú. Žiaľ, frajer za volantom - dobre ich poznáme, máme ich na Orave asi dvadsať - nám tentoraz ušiel. V Nižnej sme, žiaľ, nemerali moderným radarom, ale laserom. Ten zachytí len jedno zamerané auto, viaceré mu v tom čase môžu uniknúť. Ak bol športiak skrytý za autobusom, radar ho nezameral a nemali sme o jeho prekročení rýchlosti dôkaz," konštatuje riaditeľ. „Zastavujúci policajt si všimol, že vodič prichádza prirýchlo, ba dokonca ešte pred hliadkou preradil na nižší stupeň a s rachotom prefrčal provokatívne popri nich. No policajt si bez dôkazu nič nepomôže, čo títo mládenci - zväčša synovia podnikateľov - ktorí sa až pričasto nevedia vpratať do kože, dobre vedia. Je to pre nich šport, takto nám „brnkať po nose". Sám som s nimi mal už niekoľko pohovorov, no nič nepomáha. Zastavíme ich vždy, keď na to máme dôvod, aj keď nemeriame rýchlosť. Platia pokuty za každý nedostatok na aute aj za nepovolený tuning - dá sa dokonca povedať, že sme im už takto vychytali všetky muchy - aj za preukázanú vysokú rýchlosť. Na peniazoch im nezáleží, zdá sa, že všetko robia len pre adrenalín. Skúšame všetko, no nič nepomáha. Neviem, či sa musí stať najprv v ich radoch nejaká tragédia, aby títo hazardéri so svojím, ale hlavne s cudzími životmi, konečne prišli k rozumu."
Na minútku som sa upokojila - predsa nie sú kúpení. Ale len na minútku, lebo je to horšie - zdá sa, že sú viac-menej bezmocní.