Slaničania sa stretli už sedemnásty raz

Bývalí obyvatelia priehradou zatopenej obce Slanica prišli na stretnutie aj so svojimi vnúčatami. Spája ich rodný kraj, spomienky na mladosť a zážitky.

SLANICA. „Prvýkrát sme sa stretli v roku 1993, pri 40. výročí vysťahovania obyvateľov Slanice a napustenia Oravskej priehrady," uviedol Námestovčan Jozef Pindiak, richtár rodákov zo Slanice. Slanica sa po takmer 400-ročnej existencii ocitla pod hladinou Oravskej priehrady. Ani po viac ako 50 rokoch však bývalí obyvatelia na svoju rodnú dedinu nezabudli a každý rok sa stretávajú.

Rodinná atmosféra

Predposledný augustový víkend strávili bývalí Slaničania v kruhu svojich rodákov. V sobotu ich prišlo 102, v nedeľu 220 - 250. Niektorí prišli aj o niekoľko dní skôr, aby tu strávili dovolenku. I keď každý rok prichádza menej a menej ľudí, atmosféra je z roka na rok lepšia a veselšia. „Zo začiatku chodilo aj 400 ľudí. Okrem Slaničanov prichádzali aj ľudia z okolitých dedín," vysvetlil J. Pindiak. „Teraz chodí menej ľudí z okolia, pretože stretnutie je už tradíciou, takže nie sú naň príliš zvedaví. Namiesto toho si však Slaničania privádzajú so sebou svoje vnúčatá." Najstarším Slaničanom na tomto stretnutí bol 83-ročný Karol Pindiak.

Článok pokračuje pod video reklamou

Boli aj slzy

Bývalí Slaničania majú založené urbárske spoločenstvo, ktorého je J. Pindiak predsedom. „V sobotu sme mali schôdzu bývalých urbarialistov spojenú s posedením. Na schôdzi sa informujeme o situácii navrátenia majetkov bývalým Slaničanom, pretože tieto záležitosti sú ešte nedoriešené."

Dnes sa rodáci radi stretávajú a vždy sa tešia na ďalšie stretnutie. No nie vždy to bolo tak. „Prvé stretnutia boli hrozné, plné emócií, ľudia plakali," spomína J. Pindiak. „Slaničania sa dlho nevideli a keď sa stretli po 40 rokoch, hádali, kto je kto."

V nedeľu sa rodáci stretli na Slanickom ostrove umenia. Zúčastnili sa svätej omše, po ktorej sa pristavili pri pomníku zomrelých rodákov, položili naň kyticu a zapálili sviečky. Pomodlili sa aj pri pomníku významného rodáka Antona Bernoláka, prvého kodifikátora slovenského spisovného jazyka. Po dorozprávaní zážitkov, prianiach a objatiach sa Slaničania pokojne rozišli do domovov po celom Slovensku. Veď o rok sa stretnú zas.