ORAVSKÉ VESELÉ. Jiří Horák (1940) sa narodil v Hodoníne, kde prežil aj detstvo. Veľkú časť života strávil v Brne. I keď tam získal priateľov a prácu, stále ho to ťahalo domov, medzi vinárov. Okrem toho si každý rok neodpustil prísť - ako sám hovorí - medzi Oravákov. Jeho „domovskou" baštou sa u nás stalo Oravské Veselé.
Jiří fotografuje už 45 rokov, úplne tomu prepadol najmä po skončení vojenčiny. Jediný syn ho v tomto povolaní nasleduje - spolu vlastnia brnenský ateliér. Jirka vystavuje v Čechách i na Slovensku.
Fotografie J. Horáka nájdete tu.
Najprv s kamarátmi
Jiří Horák prvýkrát zavítal do Oravského Veselého v roku 1976 s dvoma kamarátmi - fotografmi. „Vybrali sme sa na Slovensko, ani sme nevedeli, kam presne. Len v podvedomí sme cítili, že budeme chcieť nafotiť náladu ľudových stavieb, pôvodných obyvateľov v krajine. Objavili sme Oravské Veselé, z okolitých dedín sa nám najviac páčilo. Na dolnom konci pri potoku sme si postavili stan a išli sme na pivo," spomína Jirka. Privítanie miestnymi ľuďmi bolo nečakané. Nielen že sa im dali najesť, ponúkli im dokonca nocľah.„Dali sme sa do hovoru s miestnym krčmárom a ten nám ponúkol bývanie v chate." Odvtedy navštevuje Jiří Horák dedinu každý rok, ba niekedy aj dvakrát do roka." Tento rok prišiel do Veselého s manželkou. „Najradšej sem chodím v lete, i keď niekoľkokrát som tu bol už aj v zime. Škoda len, že je to tak ďaleko."
Drevenice sa zmenili na brizolitové pevnosti
Počas štyroch desaťročí sa Oravské Veselé pred očami fotografa veľmi zmenilo. Kedysi tu videl samé chalupy, deti hrajúce sa na ulici a pracujúcich ľudí. „Pre fotografa je horšie, že sa dedina zmenila. Nenachádzam tu už to, čo pred tridsiatimi rokmi. Bolo tu viac objektov, ktoré „mali dušu" a boli vďačným predmetom na stvárnenie. Pre obyvateľov je zmena lepšia, pretože život je pre nich pohodlnejší."
Napriek zmene nedá Jirka na Veselovčanov dopustiť. „Ľudia sú tu výborní, mám medzi nimi veľa priateľov. Sú príjemní, ústretoví a hlavne veselí." Tunajší obyvatelia v ňom vyvolali nadšenie a túžbu uchovať vzácne chvíle na fotkách.
Človek versus krajina
Jirka stvárňuje na obrázkoch najmä postavy. „Všímam si ľudí vo vzťahu ku krajine aj k ľudovej architektúre. Fotografujem starších ľudí, ale i deti, pretože sú prirodzené. Dbám na to, aby človek korešpondoval s krajinou." Pri fotografovaní niektorých objektov si musí krajinu doslova „naaranžovať". Robí to najmä pri stvárnení novodobej mestskej krajiny. „Keď v 70. rokoch vznikali obrovské sídliská škaredých panelákov, chcel som aj tie nejako ozvláštniť. Sústreďoval som pred ne postavy, portréty. Za sériu tých fotografií sa mi dostalo uznania na medzinárodnom fóre."
Niektorí už nežijú
Staré fotografie sú autentickým dokumentačným materiálom Oravského Veselého. Pri pohľade na výstavu si Veselovčania i rodáci „pošuškávali", kto je kto. Niektorí sa sami spoznali, iní spoznali svojich starých či prastarých rodičov, ktorí už dávno zomreli. Jiří Horák umeleckými zábermi zdokumentoval pre ďalšie generácie tú časť histórie dediny, ktorú už nahradil celkom iný, nový svet.
„Veď vy ste fotili samú chudobu," povedal autorovi fotiek jeden z návštevníkov, hľadiac na pracujúcich ľudí pri drevenici. Záleží na každom, ako fotografiu vníma. Podľa autora je dôležité, aby fotografia v človeku vyvolala dojem, a to sa Jirkovi podarilo. V minulosti bola pre prostý ľud charakteristická chudoba. Jiří fotil realitu, a tak aj z jeho fotografií cítiť, že Veselčania nemali „na rozhadzovanie".
Náročné povolanie
„Fotografia je široký pojem. Veľa ľudí si myslí, že keď majú drahý foťák, sú majstri sveta a urobia s ním všetko," usmeje sa Jirka. „Fotograf je náročné povolanie. Obrázok musí už na prvý pohľad človeka pritiahnuť, nie odradiť. Fotografia je podľa niektorých „len" stlačenie spúšte - to je však až posledný krok na ceste k dobrej fotografii. Na dobrú fotku sa treba dobre pripraviť, či už technickým zabezpečením, aranžovaním a, samozrejme, predstavivosťou. Až potom môžeme stlačiť spúšť," vysvetľuje umelec. „Ak chce človek robiť niečo poriadne, musí ho to baviť. Keď ho to nebaví, je to na výsledku vidieť.
Verný klasike
Odpoveď na otázku, aký fotoaparát Jiří používa, sa dala predpokladať. Ako väčšina fotografov s veľkým F aj on používa „starú klasiku" - fotoaparát na film. „Stále fotím klasicky. Pri fotografovaní na film sa mi otvára viac výtvarných možností, než v digitálnom stvárnení. Je to poznať hlavne pri čierno-bielych fotografiách. Vtedy je ich charakter klasickejší." No Jirka fotí i farebné obrázky, a fotí aj digitálom. Nikdy však nie výtvarné fotografie, ktoré majú zapôsobiť. Farebne fotografuje komerčne, na propagáciu a reklamu, keďže jeho koníček je zároveň aj jeho živobytím. „Hoci je obdobie digitálov, klasicky vyrobené fotografie budú podľa mňa žiť vlastným životom aj ďalej." Fotografie vytlačené z digitálu nemajú podľa Jirku to čaro, ktoré fotka má mať.
