DOLNÝ KUBÍN. Chalani vyštartovali z Dolného Kubína 31. júla. Cieľ cesty bol jasný - Jadranské more.
Nabalili sa paštétami
Traja kamaráti sa vlani zúčastnili cyklotúry Okolo Tatier. Už vtedy si povedali, že aj o rok si chcú zopakovať niečo podobné. Najprv uvažovali o tom, že na bicykloch prejdú tromi krajinami - Poľskom, Českom a Slovenskom. „Raz mi len tak napadlo, že by sme mohli ísť k moru. Ako sme si prezerali mapu, najlepšie nám z toho vyšiel Jadran, je k nám najbližšie. Navyše, viackrát som bol v Chorvátsku na dovolenke s rodičmi, takže tú trasu som dobre poznal. Bola to pre mňa veľká výzva," rozpráva 17-ročný Vladimír. Na odvážnu cestu sa vydal spolu s Jurajom Michaličom a Jozefom Knaperekom.
Nijako špeciálne sa nepripravovali. Chlapci si vybavili potrebné formality, poistku, nakúpili konzervy a paštéty, zbalili stan a nejaké oblečenie. Kondične sa udržiavali občasným posilňovaním nôh. Bicykle tiež neboli ničím výnimočné, klasické horské dvojkolesové stroje s tenšími pneumatikami, prispôsobenými na povrch ciest.
Zablokovali autá
„Z Kubína sme odchádzali ráno o 7.10. Stretli sme sa na autobusovej zastávke na Bysterci. Prvý deň sme chceli dôjsť do Senca. Tam sme mali prespať u známeho. No nejako sme si to časovo zle vyrátali... Pod Strečnom sme vytvorili asi trojkilometrovú kolónu áut. Ťahali sa za nami, lebo je tam vďaka stavebným prácam zúžená cesta. V Žiline sme sa zastavili najesť. Kúpil som nálepky na bicykle s nápisom SK, ako majú autá, no po pár kilometroch všetkým odpadli. Potom sme stáli v Bytči. Stretli sme sa s chlapom, ktorého zaujímalo, kam ideme. Keď sme mu povedali, že do Chorvátska, len sa usmial a poznamenal, že tam nedôjdeme ani do Vianoc. Ešte sme sa zastavili v Považskej Bystrici a Ilave. Cestou sme dostali defekt. Stalo sa to v dedinke Potvorice, taká vtipná zhoda náhod. Zdržali sme sa, a tak nás už v Trnave zastihla tma. Do Senca sme dorazili o dvanástej v noci. Osprchovali sme sa v 12-stupňovej vode, hodili sa nachvíľu do bazéna a ľahli sme si. Na druhý deň sme sa zobudili až o desiatej," pripomenul si prvý deň na bicykli budúci vysokoškolák.
Maďarsko zvládli za deň
Cyklistickí nadšenci prešli v prvý deň 260 kilometrov. Druhý deň prázdninového dobrodružstva však začínali s niekoľkohodinovým časovým oneskorením. Jozefa navyše začalo trápiť koleno. V Bratislave sa rozhodol nepokračovať ďalej, sadol na vlak a vrátil sa domov.
Vladimír s Jurajom mali v tom čase už namierené do Maďarska. Prespali asi 20 km od hraníc v prenajatej izbe. Na tretí deň vyrazili už o pol siedmej ráno. „Podarilo sa nám zvládnuť celé Maďarsko. Aj keď sa šlo ťažko, pretože nám to sťažoval vietor. Široko ďaleko totiž neboli žiadne kopce, len rovina, kde prefukovalo. Spomínam si ešte na jeden moment, keď nám došla voda. Išiel som teda do jednej miestnej krčmy kúpiť kolu. Za pol litra som dal jedno euro! Ponadávali sme si, ale čo už, piť musíme. Ale keď sme o päťsto metrov natrafili na benzínku a mohli si zadarmo nabrať vody, to sa nám už rozdýchavalo fakt ťažko."
Vytopilo im stan
Oravci prišli na slovinské hranice o pol desiatej večer. Rozložili si stan a prečkali v ňom do rána. Po bezproblémovej colnej kontrole ich čakal 15-kilometrový úsek cez Slovinsko. Netrvalo dlho a ocitli sa v cieľovej krajine - Chorvátsku. Najväčšie horúčavy prečkávali v tieni, pretože slnko ich vyčerpávalo. „Prešli sme Čakovec, Varaždin, až sme došli do Záhrebu. Tam spŕchlo. Po daždi sme šli do dediny, kde sme plánovali prespať. Na druhý deň sme mali dôjsť k moru. Videli sme, že sa blíži búrka, ale povedali sme si, že máme nepremokavý stan, tak to nejako zvládneme. Všetky veci sme si zobrali zo sebou pod stan. V noci som sa zobudil. Počul som, ako leje a cítil, že stan mokne. Ale znovu som zaspal. Nikdy nezabudnem na pohľad, ktorý sa mi naskytol ráno. len čo som otvoril oči - do pol stanu bola voda, po nej plávali naše doklady, peniaze a ostatné veci. Mobilné telefóny nám tiež spláchla voda. Najhoršie bolo, že dážď neustával. Akýmsi zázrakom sa mi podarilo naštartovať mobil a zavolal som rodičom, nech prídu po nás. Dovolenkovali tri hodiny cesty od miesta, kde nás vytopilo. My sme mali namierené na to isté miesto," opisuje nečakaný koniec cyklotúry Vlado.
V tom okamihu ani nepomysleli na sklamanie, že svoju cestu museli predčasne ukončiť. Veď za štyri dni prešli úctyhodných 680 km. Odmenou im bol niekoľkodňový pobyt pri Jadranskom mori.
Na otázku, kam sa vyberú na bicykloch najbližšie, Vlado odpovedá: „V Chorvátsku sme si povedali, že ďalej ako na Liptovskú Maru už nepôjdeme. Ale s odstupom času nevylučujem, že si naplánujeme ďalší podobný výlet."
