Začínal ako traktorista na družstve, hoci bol vyučený za baníka. Za srdce ho však chytil chov oviec, a to ho priviedlo na salaš, najprv ako honelníka. Neskôr ho bzinský predseda družstva „kúpil" na bačovanie za karafiáty.
VELIČNÁ. Niekdajší dlhoročný bača Milan Gombala tvrdí, že salaše už nie sú to, čo bývali. Je sklamaný z prístupu väčšiny salašníkov, ale aj z toho, že pôvodné čaro tohto remesla upadá.
Dobrý syr musí byť aspoň dvojdňový
„Kedysi sa na ovcu dávalo šesť a pol až sedem kíl syra. Aj keď mal gazda nanič ovcu, bolo slušné dať aspoň polovicu provízie. Teraz dostanete len päť. Každého návštevníka salaša bača pohostil syrom a žinčicou, on zas na oplátku doniesol fľašku alebo kúsok slaniny. Dnes, keď prídete na salaš, prv pozerajú, či máte peňaženku," hovorí 52-ročný Milan.
Spomína tiež, že z ovce bývalo voľakedy viac úžitku. Aj syr bol iný. „Syr sme vozili do bryndziarne v Ružomberku. Bryndziar prišiel, pichol do hrudky a hneď vedel, kedy bol vyrobený. Ak by mal syr jeden deň, brali by sme ho nazad." Dobrý syr totiž musí mať podľa skúseného ovčiara aspoň 48 hodín. Na bryndzu dozrieva šesť až osem dní. „Dnes sa o štvrtej ráno nadojí, o šiestej sa skončí a o siedmej už vynukujú syr. Také „syro" by sa nemalo predávať."
Kúpili ho za karafiáty
Milan pochádza z Hruštína. Tam začínal na miestnom družstve v roku 1972 ako traktorista. Táto práca ho však nechytila za srdce a tak to skúšal v živočíšnej výrobe. „Robil som s prasnicami, kravami, no ovce mi boli vždy najmilšie. Aj doma sme mali ovce. Preto som sa dal neskôr na salaš," spomína vyučený baník. Istý čas vraj sám dojil dennodenne až 36 kráv. „Vtedy som si zarobil 11 tisíc. Viete, čo to bolo, keď chlap pri peci v Istebnom zarobil tri?"
Z družstva v Hruštíne ho stiahol bývalý predseda družstva v Bzinách. Súrne potreboval baču a pomocníkov, pretože jeho chlapi pili. „Na dlhé presviedčanie ma šéf pustil, ale nie len tak. Na družstve v Bzinách v tom čase pestovali karafiáty. A tak bzinskému predsedovi vraví: Dobre, dám ho, ale mám toľko a toľko žien, tak na budúci rok chcem pre všetky karafiáty. Neskôr sa mi smiali, že ma do Bzín kúpili za karafiáty."
Čečina ako budík
Dnes už ostrieľaný harcovník začínal a učil sa u starého baču z Lomnej. Nastúpil k nemu ako honelník, no postupne sa vypracoval až na baču. „V kolibe nikdy nezhasol oheň. Spávali sme v jednej izbe s ohniskom, nad ktorým visel kotlík na varenie žinčice. Nad miestom, kde sme spávali, sa údili oštiepky. Bača nás ráno nikdy nemusel budiť. Stačilo, keď na oheň hodil čečinu a to sme sa už rýpali jeden po druhom dolu, až sme sa hádzali z postele, tak z toho oči rezali," zaspomínal si Milan na úsmevné momenty na salaši, kde začínal.
Ovce vychoval na cumli
Keď sa s rodinou presťahovali do Veličnej, robil aj na tamojšom družstve. Odtiaľ odkúpil druh oviec, takzvané lakony, ktorých chovu sa venuje dodnes. „Družstvo vo Veličnej malo lakony len na kontrolný chov. Zbavili sa ich, no potom si uvedomili, že spravili chybu, tak ich nakúpili znova. Ale to boli už len vyradené kusy. Raz sa ovce okotili neskoro a museli ísť na salaš. O malé by sa tak ale nemal kto starať. Tak som jahničky odkúpil. Vychoval som ich na cumli, boli ako psíky. Každá ovečka mala svoje meno. A nezdochla mi ani jedna," nevie si vynachváliť lakony invalidný dôchodca. Keďže jeho zdravotný stav sa v poslednom období zlepšil, plánuje si vytvoriť vlastný chov. „Aj tá najhoršia lakona nadojí lepšie ako najlepšia valaška. Keď má dve jahňatá, ešte týždeň ju dojím, čo má toľko mlieka."
Ľudia spanšteli
Momentálne Gombalovci vlastnia jedenásť oviec s jahňatami. Pán Milan sa chce naďalej venovať ich chovu. Zvládne okolo nich všetky práce. Dorobí si syr, žinčicu aj oštiepky pre vlastnú potrebu. Prísne normy Európskej únie, týkajúce sa prevádzkovania salašov a výroby syru nechápe, považuje ich za prehnané. „Však aj my sme dbali na čistotu. Nikdy sa nestalo, že by niekto zo syra alebo žinčice ochorel. Zdá sa mi, že ľudia akosi spanšteli, sú voľajakí háklivejší," uzatvára M. Gombala.
