TRSTENÁ. ,,Ja nekreslím, ale kopírujem," hovorí o svojich obrázkoch Trstenčan Peter Zjavka. A naozaj fotografie sa s jeho obrázkami podobajú takmer ako vajce vajcu. S tým rozdielom, že na Petrových portrétoch poznať, že ide o ručnú prácu s takmer dokonalým citom pre detail. Peter dbá na každý záhyb, tieň i vrásku.
Začiatky
Petrov otec kedysi namaľoval pár obrazov do detskej izby a malý syn ho pri tom pozoroval. Aj otcova sestra má umenie v krvi. „Máme to v rodine," tvrdí Peter Zjavka a dodáva: „Čmáral som si po písankách, no nikdy som tomu nevenoval žiadnu pozornosť. Kreslil som si zo zábavy alebo z nudy. Mal som jednu kamarátku, dievčinu od susedov, s ktorou sme si u nás spolu kreslievali." Jeho detské kresby sa páčili všetkým, a tak ho babka prihlásila na základnú umeleckú školu. Vždy z neho chcela mať umelca, túžila, aby sa Petrov talent rozvíjal.
Nešlo to ako po masle
Svoj prvý portrét namaľoval Peter Zjavka vodovými farbami v tretej triede základnej školy. Za model si vybral spolužiačku, do ktorej bol zaľúbený. Obrázok skončil v škole na nástenke. Peter je detailista, čo sa prejavuje i v jeho kresbách: „Vždy som sa snažil kresliť čo najlepšie a najprecíznejšie, a ostalo mi to až dodnes." Baví ho drobná umelecká práca. Chcel byť dizajnérom alebo zlatníkom, no nepodarilo sa mu to. Na strednú umeleckú školu v Kremnici ho síce vzali, ale na iný odbor ako chcel. Keďže sa mu umelecké odlievanie kovov nepáčilo, odišiel. Rozhodol sa, že pôjde do deviatej triedy. Neskôr si vybral školu z nutnosti. Tým sa jeho umelecké štúdium skončilo.
Petrove portréty sú zväčša darčekmi. Deväťčlenná partia nevedela, čo dať priateľom ako svadobný dar. Zvolili tento obraz a mali úspech.
Jeho portréty sú ako živé
Indiáni veria, že fotky kradnú dušu, a to ešte nevideli Petrove portréty. Je to zaujímavý pocit, keď sa na vás niekto pozerá z kresby, akoby žila. Dokáže vystihnúť úsmev, radosť aj iné emócie. Väčšina umelcov kreslí krajinky, zátišia, no Petra vedia viac nadchnúť portréty. Na vojenčine kreslil manželky nižších aj vyšších dôstojníkov, svojmu susedovi nakreslil všetky jeho deti. Tvrdí o sebe: „Keď kreslím, relaxujem. Nevnímam čas, ani okolie."
Peter na obrázku kombinoval dve fotky súrodencov.
Treba na to pevné nervy
Ak sa Petrovi nedarí na kresbe niečo vystihnúť, spomenie si na slová svojho uja, rezbára: „Keď sa ti nedarí, tak treba jednoducho prestať. Oddýchni si a vrátiť sa k tomu hoci aj na druhý deň, ale dotiahni to vždy do konca." Každé umelecké remeslo je náročné na čas. Dá sa s tým uživiť, no nie sú to veľké peniaze, pretože človek za obrázok nemôže pýtať veľa. Niektorí ľudia nie sú ochotní zaplatiť ani toľko, koľko je kresba hodná, ale Peter sa vie dohodnúť na cene. „Pouliční maliari kreslia rýchlo a nie vždy sa ich kresby podobajú na osobu, ktorú stvárňujú. Ja chcem byť vždy s výsledkom spokojný. Keď sa do niečoho pustím, tak sa snažím, aby bol obraz prepracovaný, aby bol kópiou hodnou originálu." A tak pracuje a prerába, pokým nie je sám s výsledkom spokojný.
Petrovým doposiaľ najväčším obrazom je tento svadobný dvojportrét. Má rozmer 80x100 cm. Obraz kreslil dlhšie ako obyčajne, pretože nevesta má na svadobných šatách zložitú čipku a ženích lesklé prúžkované sako, zdobenú kravatu i vestu.
Stále sa treba učiť
Hovorí sa, že talent tvorí len malé percento úspechu výtvarníka, zvyšok je tvrdá drina. S tým súhlasí aj Peter. „Veľa ľudí mi hovorí, že by chcelo mať talent ako ja. Ale ak chce niekto kresliť, mal by veľa sledovať a študovať práce iných, ich postup tvorby, pýtať sa ako sa čo kreslí." Aj jemu občas príde mail, ktorým si niekto pýta radu a Peter vždy ochotne poradí.
Spokojnosť na oboch stranách
„Čím je fotka ostrejšia a vo väčšom rozlíšení, tým môže byť kresba krajšia," tvrdí Peter Zjavka. Keď je fotka, slúžiaca ako predloha rozmazaná, nevidí detaily, ako napríklad obočie a mihalnice. Nevie ich nakresliť z fantázie, pretože kopíruje iba to čo vidí. Aká je tvár na fotke, taká je aj na výkrese. „Moja najnovšia kresba je pre mňa vždy tá najobľúbenejšia, aj keď každá ma svoje čaro a život," hovorí na margo svojich diel Peter.