Ernest Hemingway rozumel rybárčeniu. Napísal o tom krásnu novelu, román, poviedky. On je pôvodcom témy našej glosy: Veľké pstruhy žijú v hĺbke, na dne, na meňavých kamienkoch...
Pstruh je rýchla ryba. No vie plávať aj pomaly, skúmavo, lenivo, aj nudne. Pozorujte pstruhy, v rieke, čo tečie stredom mesta. Nudia sa. Pozorujú svet hore. Nepohnú chvostom, prúd ich nesie. Pribrzdia žiabrami, čakajú, čo zvedavci na moste zhodia na hladinu. Mladé pstrúžiky sú nervózne, rýchle. Skočia za každou smietkou, za kúskom dreva, za íverom, podobajúcim sa na pridusenú muchu.
Nám ide o iných pstruhov.
V slovenských politických vodách plávajú všelijaké „pstruhy.“ Tie malé, čakajúce na dobrý džob, sú rýchle, skočia ihneď a chňapnú po každej ponúknutej funkcii. Ak zistia, že sa nedá prehltnúť, chňapnú po inej. Nech je hocaká, len nech je! Derú sa pstrúžiky nahor, kým neskončí volebné obdobie. Ak nezískajú dajaký úlovok, kladú si otázku: Načo som žil? Veľké, zaslúžilé pstruhy zdanlivo nepozorujú hladinu. Skúsenosť ich naučila rozoznávať veci, čo stoja za to. A len čo sa objaví niečo, čo stojí za námahu, prerážajú si cestu nemilosrdne, silným chvostom rozoženú stádo bezvýznamných, rozoženú drobnú vodnú zberbu, čo im zavadzia, prerazia všetko, čo im stojí v ceste - musia byť pri tučnom súste prví. Odvlečú si džob, sústo, kus čo sa dá zhltnúť a odtiahnu si ho bleskurýchlo nadol, kam iní nesmú. Kŕmia sa a sú šťastní.
Niet smiešnejšieho pstruha ako je postarší bezvýznamný, dlho nerešpektovaný, neuznávaný kus. Keď sa konečne dostal do prúdu a neodohnali ho, presadil sa. Postupne. Vytrvalo. Slúžil veľkým pstruhom. Najprv ho pustili k odpadkom zo svojho stola, potom k väčším úlovkom, nakoniec obsadil pri veľkej skale malú plochu, kde mu dali pokoj, a jedného dňa mohol ovládnuť malých a stredných pstrúžikov na svojom priestore. No nikdy neprišiel do jeho rajónu „Veľký pstruh.“ Raz čakal Najväčšieho pstruha. Darmo ho vyčkával. Darmo ho pozýval. Najväčší smeroval k spriateleným pstruhom, a keď sa nudil, odplával do Nudnej zóny, kde netreba ani kývnuť a korisť prichádza k nemu sama.
Sú aj iné pstruhy. Sú Veľké bez úvodzoviek. Vyrástli. Žijú na hlbokom, čistom dne. Nezaujímajú ich spory živočíchov nad nimi. Nezaujíma ich pachtenie pstruhov a pstrúžikov a riečnej hávede, ani pstruhy vyzerajúce mohutne, čo majú obžraté, prevísajúce bruchá a mastné papule, čo ulovili dačo väčšieho, čo je mohutné, čo je veľké. Ozajstné Veľké pstruhy žijú na čistom dne. Oddychujú na meňavých kamienkoch. Veľký tmavobodkovaný Pstruh žije pri vybrúsenom kameni. Čistil ho dlho vlastnou papuľou, vláčil po ostrých kamienkoch, narobil sa, aby kamene svietili, hoci lúč slnka neprenikne na dno. Veľké pstruhy nikdy nepotrebovali slávu z povrchu hladiny. Mali svoj svet, svoje chápanie povinností, svoju prácu. Nikto ich neštudoval, nikto o nich nehlásal skreslené pravdy či výmysly. Boli na svojom mieste sveta, boli užitoční, a potrební: hľadali a objavovali krásu, ľudskosť.
Naše slovenské pstruhy miznú. Skutočne veľkých si nikto nevšíma, sú hlboko. „Veľkých“, čo sa len robia veľkými, vítajú so slávobránami a po dni, po dvoch na nich zabudnú, vítajú ďalších. V tejto dobe sa majú najlepšie „Veľké“ pstruhy s vyvinutým zmyslom pre zbojníctvo. Ozbíjajú každého. Aj priateľov. Pochopili, že ich príležitosť je TERAZ. A nadpolovičná väčšina Slovákov ich víta...