Článok pokračuje pod video reklamou
Začalo to „ružou“
Zdravotné problémy Jozefa Bajčičáka z Dolného Kubína začali pred približne štyrmi rokmi. Po tele sa mu vyhodili červené fľaky a opuchli mu nohy. Lekári mu oznámili, že trpí chorobou, ktorej sa ľudovo hovorí „ruža“.
„Bolo to pre mňa zvláštne zistenie, pretože dovtedy som nebol takmer vôbec chorý. Spočiatku som tomu nevenoval ani pozornosť. Neskôr si však môj stav už vyžadoval návštevu lekára a dokonca aj hospitalizáciu v nemocnici,“ rozpráva prvý Oravčan - muž, ktorému transplantovali pečeň.
Ruža sa mu vracala čoraz častejšie a bola sprevádzaná aj vysokými teplotami. Liečili mu ju na chirurgickom oddelení antibiotikami. Podstúpil niekoľko preventívnych prehliadok a vyšetrení, ktoré potvrdili, že má problémy s vnútorným vylučovaním, s pečeňou. Sono objavilo zmeny na štruktúre životne dôležitého orgánu. Krvné testy dokonca odhalili, čo netušil ani Jozef, ani lekári - že prekonal hepatitídu typu B.
„Potom som býval v nemocnici už každý druhý týždeň. Napriek liečbe, zmene životného štýlu a diéte sa môj stav nezlepšoval, práve naopak. Začali mi žltnúť i kútiky očí a pleť. Raz v noci, na jeseň minulého roka, som dostal viac ako 40-stupňové horúčky.“
Jozef absolvoval pobyty v nemocniciach v Martine a Nitre, až skončil v Banskej Bystrici. Tamojší lekári potvrdili podozrenie, že pacient má na pečeni nádor. „Našťastie to bol nádor, ktorý produkoval zhubné bunky výlučne v pečeni. Nerozširovali sa ďalej, nemetastázovali do iných častí tela. Okamžite ma teda zaradili do transplantačného programu,“ hovorí Dolnokubínčan.
Nedožil by sa konca roka
Jozef Bajčičák prešiel počas troch týždňov predtransplantačnými vyšetreniami, od kontroly zubov až po psychiatrické vyšetrenie.
Keď mal vytvorenú už aj vlastnú krvnú bunku, s dostatočnou zásobou krvi svojej krvnej skupiny, prepustili ho domov ako čakateľa na urgentnú operáciu. „Čakal som týždeň. Už po štyroch dňoch sa mi ozvali, že majú pre mňa pečeň, ale potom to odvolali. Zhodovala sa len na 95 percent, pričom by to však malo byť na 99 až 100 percent. Už som sedel v aute, keď mi lekár zavolal, že si to rozmyslel a že radšej ešte počkáme. O dva dni nato, v sobotu, ma vytiahli priamo od večere. Do jedenástej som musel byť v Bystrici, nasledovali vyšetrenia a o pol dvanástej v nedeľu ma už mali operovať.“
Jozef poznal všetky riziká, ktoré náročný operačný zákrok so sebou prináša. Napriek tomu nestrácal optimizmus a prechádzajúc sa po chodbách oddelenia si krátko pred operáciou pospevoval. „Všetci sa čudovali a hovorili, že som nejaký iný ako tí predo mnou. Ale ja som vedel, že nemám čo stratiť. Doktor mi na rovinu povedal, že so starou pečeňou by som sa zrejme nedožil ani konca roka.“
O chorobách pečene sa vraví ako o tichom zabijakovi. Nebolia, nemajú bežne príznaky a človeku chutí jesť, ako keby bolo všetko v poriadku. Ak by ale tento orgán prestal fungovať, vydržali by sme bez neho sotva dve hodiny. Je ako chemická fabrika a ovplyvňuje všetky procesy v organizme.
Veľkosť nádoru lekárov prekvapila
Transplantáciu pečene Jozef podstúpil 22. marca tohto roka. Operácia trvala viac ako šesť hodín, našťastie, nevyskytli sa pri nej žiadne komplikácie. Lekársky tím však prekvapila veľkosť nádoru na odobratej pečeni - mal až osem centimetrov.
„Prebudil som sa na tľapkanie a slová: Prebuďte sa, hádam tu nejdete spať, keď ste úspešne prekonali transplantáciu,“ spomína na prvé minúty po precitnutí z narkózy šéf úradu práce. Prvé dni po transplantácii sú vždy najdôležitejšie. Všetci s napätím očakávali, ako telo cudzí orgán prijme. Pacienti, ktorí podstúpili takúto operáciu, prechádzajú následne niekoľkými fázami. Najskôr dostanú hnačky. Tie na počudovanie Jozefa ako prvého a zatiaľ jediného obišli. Vplyvom liekov, ktoré pacienti užívajú, strácajú schopnosť súvislo rozprávať. Preto na nich dohliada psychiater. Do troch dní by tieto komplikácie mali ustúpiť. Ďalším nepríjemným pooperačným syndrómom je trasenie rúk. Navyše sa k tomu pridáva cukrovka v počiatočnom štádiu, tú tiež spôsobujú užívané lieky. Aj cukrovka by však po čase mala zmiznúť. „Naučili ma, ako si mám pichať inzulín. No s tými trasúcimi rukami to bolo takmer nemožné. Našťastie sa mi potom cukrovka vytratila.“
Jozefa prepustili do domáceho liečenia po pätnástich dňoch. Zotavoval sa rýchlo. Pomáhal mu zmysel pre humor a podpora zo strany rodiny i priateľov. „Veľkým vzorom mi bol motokrosár Katriňák, ktorému tiež pred časom transplantovali pečeň. Prežil hlavne vďaka optimizmu a preto sa aj v pomerne krátkom čase vrátil do života.“
Jozef Bajčičák sa vrátil s opatrným súhlasom odborníkov do práce po troch mesiacoch.
Jeho pečeň je mladšia
Jozef má pečeň od mladšieho darcu – muža. Ako jeden z mála ľudí mal možnosť na vlastné prianie vidieť snímku svojej starej, opotrebovanej pečene i tej, ktorá ju nahradila.
„Bol to hrozný pohľad. Odporučil by som to ako výstrahu pre každého, kto nadmieru požíva alkohol. Osemcentimetrový nádor, cirhóza a pár milimetrov zdravého orgánu. Moja stará pečeň vyzerala ako zošúverená huba pokrytá bradavicovými výstupkami. Hnus. Keď som sa lekára spýtal, ako som s tým mohol prežiť, povedal mi, že to je záhada aj pre nich. Hovorí sa, že človek niečo stihne v hodine dvanástej. Ja som podľa neho prišiel pol hodinu po dvanástej.“
Transplantáciu pečene podľa Jozefových informácií od lekárov podstúpili okrem neho len dvaja ľudia z Oravy, istá žena z Párnice a nedávno jeden Rabčan.
Zmenil hodnotový rebríček
Rebríček hodnôt sa Jozefovi v poslednom čase úplne poprevracal. Je si istý, že práve jeho predchádzajúci nezdravý životný štýl a pracovná vyťaženosť od skorého rána do noci boli hlavným spúšťačom jeho zdravotných problémov. „Kedysi som na prvom mieste svojich priorít uviedol zdravý rozum. Zdravie, to bolo až na nejakom treťom mieste. Teraz viem, že nie je nič dôležitejšie. Viac sa venujem aj rodine a svoje sily už neprepínam.“
Jozef Bajčičák nestrávil posledné Vianoce ani Silvestra doma, ale na nemocničnom lôžku. Pre zlý zdravotný stav sa nemohol tešiť ani z narodenia svojho druhého vnúčika, ktorého po prvý raz videl až mesiac po jeho narodení, nebol dokonca ani na pohrebe vlastnej matky. Tá mu zomrela tri dni po transplantácii.
