V uplynulej sezóne sa zjavil ako blesk z jasného neba. Kto však poznal jeho basketbalové danosti nebol vôbec prekvapený. Len potvrdil to, čo sa o ňom vedelo už dávnejšie, ešte z juniorského veku. Devätnásťročný - podľa mnohých slovenských basketbalových expertov momentálne najlepší mladý hráč na Slovensku - Dolnokubínčan Miroslav Žilík absolvoval svoju prvú extraligovú sezónu v drese domáceho basketbalového klubu. Jeho výkony nenechali chladnými zástupcov Interu Bratislava. Klub si ho zmluvne zaviazal na budúce dva roky.
Začínal pri Petrovi Takáčovi
Svoju basketbalovú púť začal M. Žilík v dolnokubínskej prípravke. Jeho prvé basketbalové kroky viedol a športové vedomosti mu odovzdával Peter Takáč. V jeho rukách bol tri roky, počas ktorých si dolnokubínski minibasketbalisti, aj s Miroslavom Žilíkom v zostave, vybojovali tretiu priečku na Slovensku. Medzi staršími žiakmi pokračoval v Žilíkovej výučbe basketbalových ťahov Pavol Zaťko, pracoval s tímom aj o kategóriu vyššie medzi juniormi. V tejto kategórii sa P. Zaťko so svojimi zverencami stal majstrom Slovenska, a to bez jedinej prehry počas celej sezóny!
„Pavol Zaťko má určite najväčšiu zásluhu na mojom basketbalovom raste. Nemožno zabudnúť ani na Stanislava Pašerbu či Viktora Cedza, ktorých podpora nám veľmi pomáhala,“ uviedol tohtoročný maturant dolnokubínskeho gymnázia. Miroslav Žilík však zažil aj tienisté stránky svojho basketbalového pôsobenia. Bolo to pred rokom, keď nemohol hrať. Ako vtedajší slovenský reprezentant do 18 rokov mal vysokú trhovú hodnotu, a tú vtedy BK Dolný Kubín nedokázal zaplatiť. Po roku klesla Miroslavova cena o päťdesiat percent, čo bolo pre BK už výhodnejšie a mohol vhupnúť do extraligy.
Po roku bez basketbalu prišla extraliga
Počas ročného „lockoutu“ však Miroslav na basketbal nezanevrel, v Dolnom Kubíne sa často objavoval medzi divákmi extraligových zápasov. „Vrelo to vo mne, neraz som sa nemohol udržať. Naďalej som sa však udržiaval. Dvakrát týždenne som trénoval s chalanmi. Často som sadal na bicykel a venoval som sa aj iným pohybovým aktivitám.“
Uplynulú sezónu však už Miroslav Žilík naplno nastúpil do basketbalového kolotoča. „Nebolo to vôbec jednoduché a hlavne ešte v auguste, keď som nevedel, či vôbec budem v Dolnom Kubíne hrať. Koncom letných prázdnin mi však Jozef Bušniak zavolal, či by som sa nepripojil k nim a nešiel na turnaj do Maďarska. Loptu som nedržal veľmi dlho a na palubovke som sa akoby len hľadal, mal som problémy s koordináciou pohybov. Pomaličky som sa však dostal do tempa.“
Snaží hrať si svoju hru
Na prvý extraligový duel si Miroslav Žilík spomína veľmi živo. „Srdce mi búchalo ostošesť, bol som nervózny, no s každou minútou to zo mňa postupne opadávalo.“
Pre niektorých fanúšikov bol mladý basketbalista úplnou neznámou. Všetkých však časom presvedčil, ukázal, čo sa v ňom skrýva. Veril si a vedel, čo môže divákom predviesť. „Vždy som sa snažil hrať svoju hru a divákmi sa veľmi nerozptylovať.“ K Žilíkovým prednostiam patrí predvídavosť a takmer dokonalá výbušnosť v nohách, čo mu viacerí slovenskí basketbalisti môžu len závidieť. Často sa od súpera dokáže odpútať práve rýchlymi nohami a dôležitým prvým krokom, čím získava najväčšiu výhodu oproti brániacim súperom.
Záujem mal aj nováčik
zo Žiliny
Momentálne si Dolnokubínčan užíva voľno, ale onedlho sa aj pre neho opäť začne basketbalové šialenstvo, no už v drese Interu Bratislava. Súvisí to aj s bratislavskou vysokou školou stavebnou, na ktorej začne Miroslav od jesene študovať. „Ponuky prišli aj z neďalekej Žiliny a z materského klubu. Inter sa však k tomu postavil najzodpovednejšie a jeho úsilie bolo najväčšie. Ľudia okolo mňa sa rozdelili na dva tábory. Jedni mi odchod do Interu schvaľovali, druhí tvrdili, že som sa mohol posunúť ešte o niečo ďalej. Mojim cieľom je uspieť v škole a popri tom aj v basketbale. Prestup mi aj po finančnej stránke príde vhod a školu si budem môcť ako tak aj sám financovať.“ S novými spoluhráčmi sa ešte nestretol, no trénera dôverne pozná - veď v Interi zakotvil exkouč Dolného Kubína Oliver Vidin.
Z dolnooravskej metropoly sa bude Miroslavovi ťažko odchádzať. Spomienky na skvelých divákov, ale aj tunajšia atmosféra mu budú chýbať. No ako hovorí, počínanie dolnokubínskeho basketbalu bude aj naďalej pozorne sledovať.
Autor: RADOVAN GRÍGER
