ovom. Hneď máte lepší tep a v hlave čistejšie.
Suseda vyšla z humna. Niesla niečo v ruke. Zabočila k naším smetníkom. Ponáhľala sa, na svoj vek až príliš rýchlo kráčala. Veď k smetníkom má necelých 20 metrov. Pozrela sa v tú stranu, odkiaľ som kráčal k bytovke. Zneistela. Zastala. Obrátila sa ako ponorka. Ťažko, no rezko. Zas zmizla v humne. Zasmial som sa. Keď vás suseda ráno rozosmeje, hneď pocítite príliv energie.
Od Žiliny nám pán Slota ponad vrchy posiela ťažké mraky. Je načase, aby ten pán prestal vysielať signály o smrteľnom nebezpečí, ktoré čaká Slovensko zo slovenského Juhu. Sú to ťažké mraky v politike. Ten pán ich vypúšťa z vreca a jeho úsmev je stále rovnaký. Sebavedomý a pohŕdavý... Sebavedomý, lebo sa mu nič nestalo a nestane. Pohŕdavý, lebo bol kedysi slabým odvarom slovenskej politiky a teraz je tretím najsilneším mužom čo do sily slov. Čo do svalov – sotva. Čo do významu? Budú voľby, počkajme si.
Som poverčivý. Po oboch stranách Ulice Československej armády žijú okrem ľudí aj psy a mačky. Psy ma milujú. Pozdravia ma zarána, brechnú pár razy a čakajú, čo im odpoviem. Brechnem priateľsky aj ja. Čierny pes v klietke u Kolejákov je spokojný. Pozdravil som ho. Ľahne si. Keby sa tak stretali všetci ľudia (aj keď sa nepoznajú) a aj starší pozdravil mladšieho a pán pozdravil dámu a deti pozdravili starca, pribudlo by úsmevov. Aj slušnosti by pribudlo.
Na tej istej ulici býva čierna mačka. Vie, že som poverčivý. Ak ma prejde čierna mačka sprava, zabrzdím, vrátim sa a idem do mesta inou ulicou. Táto mačka je viťúz: vie, že ráno pôjdem okolo. Počká si. Potom – so zdvihnutým chvostom ako zástavou – prejde sprava doľava, cez cestu. Zadupem nohami: Kššššc! Zvyšné metre cesty prebehne za sekundu. Zmizne pod bránou. Potom rozmýšľam: Mám počkať, kým pôjde nejaké auto alebo človek, aby niekto preťal myslenú počarenú dráhu? Či sa mám vrátiť? Čo ak bude pri smetníkoch Miňo z Domu kultúry? Videl ma, pozdravili sme sa. Čo si pomyslí? Mám mu zaklamať ako pred mesiacom, keď som mu povedal: Čosi som doma zabudol..? V tom peknom júnovom ráne čierna čarodejnica neprešla popred mňa. Naopak, počkala si na mňa a šla so mnou paralelne popri zaparkovaných autách, po ľavej strane. Vravím jej: Ideš so mnou, mačička? Však mi neprekrížiš cestu? Vykračovala si ako na módnej prehliadke, krok ako víťazka Star Dance, chvost vysoko, len zavesiť zástavu. Počkala si na mňa pri ľavom kolese škodovky – posledného auta po ľavej strane cesty. Zamňaukala eroticky. Usmiate ústočká, fúziky rovno, oči prižmúrené. Och, ty falošnica!, zvolal som. Pohladil som ju po čiernej hlávke. Zohla sa ako skladacia posteľ a chvost, hoci bol vztýčený až po kapotu auta, sa ešte o dva centimetre zdvihol. Dobre, dobre, ak ma počkáš zajtra a neprekrížiš mi cestu, dostaneš dobošku, povedal som jej. Šla okolo mladá učiteľka zo základnej. Pekne oblečená, strojný krok. Počula, čo mačke hovorím. Zasmiala sa a pokrútila hlavou: Čo to ten starček stvára? Odomkla si opodiaľ stojace auto. Odfičala magistra na štyroch kolesách. Úsmev, ktorý mala na peknej tvári, zostal na chvíľu vo vzduchu a odletel za majiteľkou. Hľa, viditeľný pokrok, pomyslel som si. Najvyššou vymoženosťou mojej generácie bol bicykel.
Mraky od Žiliny plávajú iným smerom. Pán Slota asi odišiel na zasadnutie koaličnej trojky. Aj nebo sa vyjasnilo. Aj svetla pribudlo.