Leštinský kronikár prestal pre kroniku chodiť aj do krčmy

Obe činnosti sa Vladimír snaží vykonávať na sto percent. Obe si totiž vyžadujú plné nasadenie. Preto, aby sa vo svojom voľnom čase stíhal venovať kronike, prestal dokonca vysedávať v krčmách.

Ako ste sa stali kronikárom?
- V osemdesiatych rokoch minulého storočia venovali vtedajší predstavitelia odboru kultúry ONV zvýšenú pozornosť písaniu kroník. Snažili sa docieliť, aby sa kroniky písali vo všetkých obciach. Hneď po skončení strednej školy a základnej vojenskej služby ma vtedajší predseda MNV Mikuláš Bancík oslovil, dohodli sme sa, a tak som sa v roku 1980, vtedy ako 22 - ročný, stal kronikárom rodných Leštín.

Prečo ste sa rozhodli písať kroniku?
- Mohol by som použiť klišé - že to bol môj vzťah k histórii obce, regiónu, k ľuďom tu žijúcim a podobne. No nebolo to celkom tak. Ani som nevedel, do čoho idem. Išiel som na skusy ku skúseným kronikárom do iných obcí. Veľký dojem vo mne zanechala kronika Lokce, ktorú písali manželia Lukáčikovci. Zoznámil som sa s dostupnou literatúrou, prešiel som školeniami na okresnej úrovni a dokonca som sa s vtedajším metodikom pre vedenie kroník Igorom Čerňanom zúčastnil celoslovenského aktívu obecného kronikárstva. Môj záujem o históriu dediny vzrastal, zaujímali ma najmä osudy jej obyvateľov. Bol som ohromený, čo všetko sa v našej malej dedinke udialo. A toto všetko by malo zostať nepovšimnuté, zabudnuté?

Na čo najzaujímavejšie ste natrafili?
- Fascinujú ma životné osudy jednoduchých ľudí žijúcich pred sto, dvesto či viac rokmi. Najlepšie sa dajú vyčítať z matričných údajov. Tá spätosť s obcou, vzájomné prepojenie rodín, radosť pri zakladaní nových rodín, pri príchode detí, ľudské trápenia a bolesť pri chorobách, epidémiách, umieraní, ba aj pri vymieraní celých rodín... Čo riadok v matrike – to jeden ľudský život. Najväčším zadosťučinením pre mňa je, keď sa mi napríklad ozve zo vzdialenej Tornale pán, ktorého praprastarý otec Ján Buša okolo roku 1850 odišiel ako krajčír z Leštín a usadil sa aj s rodinou na juhu Slovenska. Vďaka tomuto vzácnemu človekovi som mohol hľadieť na kópie zachovalých dokumentov tejto rodiny a naopak, ja som mu ukázal dom, ktorý postavil brat jeho odsťahovaného predka, kde je ešte dnes na drevenom tráme uvedené: „Vistavil Ondrej Buša a zat Jano Jurak s manzelkami roku 1853: juniusa 9.“

Aká stará je kronika Leštín?
- Prvé pokusy o založenie kroniky boli v roku 1934, za starostovania môjho starého otca Jána Albíniho. Bola založená pamätná kniha, tak sa volala prvá leštinská kronika. Ale okrem očíslovania strán zostala prázdna. Nenašiel sa v tých časoch nikto, kto by kroniku písal. Až v roku 1962 začal do nej zaznamenávať informácie učiteľ Peter Pajer. Zhrnul v nej údaje z vtedy dostupnej literatúry o histórii Oravy a histórii obce od najstarších čias. Chystal sa písať aj priebežné ročné záznamy, ale to sa mu už nepodarilo. Najvzácnejšie v tejto pamätnej knihe sú jeho spomienky na učiteľovanie v leštinskej škole. Učiteľ Pajer v druhej knihe opísal históriu Slovenského národného povstania. A do tejto knihy som ja začal pokračovaním zápisov za bežné roky, počnúc rokom 1981.

Koľko údajov do kroniky ročne pribudne?
- V minulosti boli priebežné záznamy za rok rozsiahlejšie a dlhšie. Bolo o čom písať, bolo čo zaznamenávať. Pracovalo družstvo, spoločenské organizácie, rušnejší bol kultúrny a spoločenský život. Dnes je to v dedine s 240 obyvateľmi inak. To, čo v minulosti fungovalo, dnes neexistuje, udalostí na zaznamenanie nie je toľko. Ak som v začiatkoch o udalostiach v roku napísal 20 strán, dnes je to o čosi menej, 6 - 8 rukou písaných strán.

Čo všetko do kroniky zapisujete?
- Okrem záznamov za bežný rok sa snažím spätne spracúvať aj oblasti, ktorým môj predchodca príliš pozornosť nevenoval. Takto som napríklad spracoval udalosti za roky 1945 - 1980, históriu požiarnej ochrany v dedine a mám rozpracované aj ďalšie témy. V bežnom roku zaznamenávam údaje o dianí v správe obce, výstavbe, živnostiach, o urbárnom spoločenstve, občianskych združeniach, kultúre a športe. Venujem pozornosť aj obyvateľstvu - kto sa odsťahoval, prisťahoval, kto sa narodil, kto zomrel. Pri zomretých krátko charakterizujem ich život. Veľmi citlivo sa snažím zaznamenať aj trestnú činnosť. Na záver každého roka uvádzam aj dôležitejšie údaje, čo a kde bolo o Leštinách uvedené. Snažím sa písať vecne a, samozrejme, pravdivo. Niektoré údaje sú skôr faktografické a štatistické. Zbieram a triedim z novín a časopisov aj výstrižky, ktoré sa týkajú Leštín. Odkladám pohľadnice s tematikou obce, staré fotografie, odtlačky pečiatok, plagáty, brožúry, knihy - vlastne všetko, čo súvisí s Leštinami.

Čo zaujímavé sa udialo za posledný rok v Leštinách?
- Život nie sú len samé pikantnosti, napriek tomu sa snažím uviesť do zápisu aj rôzne zaujímavosti. V tomto roku napríklad nebude chýbať záznam o poškodenej streche nášho spoluobčana a vyvrátených stromoch vplyvom najskôr nevinne vyzerajúceho, neskôr ničivého nárazového vetra. V minulosti som medzi zaujímavosti zahrnul účasť Leštinčanov v televíznych súťažiach a iných celoslovenských akciách ako Otec roka, Anjel roka, Úsmev ako dar.

Povolaním ste hasič. Kedy stíhate písať kroniku?
- Snažím sa všetko stihnúť po večeroch a vo voľnom čase. Musel som sa však vzdať niektorých iných povinností, ako napríklad chodiť na pivo do krčmy a podobne. (smiech) Kronika je veľmi náročná na čas, nie je to len písanie, treba chodiť po organizáciách, archívoch. Do okresného archívu som - vďaka porozumeniu jeho pracovníčok - dlhšie chodil pravidelne po zamestnaní od pol tretej do pol štvrtej popoludní. Horšie je to so štúdiom materiálov v oblastnom archíve. Ten je v Bytči, treba si vziať dovolenku, počítať s náročnou cestou tam i späť a v archíve písať a písať, len aby ste účelne využili vzácny čas. Nie všetko mi časovo vychádza, s niektorými zápismi aj meškám. Nevyčítam si to. Naopak, často sa zamýšľam nad zmyslom tohto všetkého vo svetle súčasnej doby. Sám seba sa pýtam, načo to všetko je, využije to vôbec niekedy niekto?

Vyhľadávate informácie do kroniky sám, alebo s nimi chodia za vami aj ľudia?
- Záznamy za bežný rok si spracovávam sám. Pri spracovávaní záznamov z histórie mám veľa pomocníkov. Ľudia ma už poznajú. Vedia, že nič nemá pre mňa väčšiu cenu ako hocijaké - i tie najmenšie - informácie o obci, že som vďačný za každú zmienku, každý obrázok, fotografiu. Nápomocní sú mi nielen Leštinčania, ale aj ľudia z okolia. Nedajú sa všetci vymenovať. Naposledy mi vzácne materiály poskytli Ján Gonos a Zuzana Beranová z Vyšného Kubína, Elena Siková a Otília Štepitová z Dolného Kubína, ale napríklad aj Anna Schirlbauer z Viedne. Pomáha mi aj vedenie obce. Ja zas poskytujem rôzne údaje obecnému úradu, cirkevnému zboru, dokonca pomáham informáciami aj cudzím ľuďom, najmä študentom pri písaní diplomových prác.