Zbojníci sa nebáli smrti a koniec na šibenici, z ruky kata, považovali za slávny. Poliak Sabala, rozprávač, muzikant, pytliak a v mladosti aj zbojník, povedal: „Zomrieť na šibenici je honorná vec. Žobrákov tam nevešajú, ale chlapov!“
Občan z Jurgova, z poľského Spiša, tiež spomínal: „Zbojník mal chlapskú smrť. Keď ho vešali, to bola sláva pre neho. Dnes niet chlapskej smrti, ľudia zomierajú pod perinou.“
Zbojníci často okradnutých klamali. Pri vykrádaní krčmy krčmárku zabávali tancom alebo zamerali pozornosť ľudí na predstieranú smrť svojich druhov. Pred stíhaním sa ukrývali aj v kostoloch preoblečení za kňazov.
Vzor spravodlivosti
Spoločnosť v zbojníkoch videla vzor spravodlivosti. Oni vraj zrovnávali svet tým, že bohatým brali a chudobným rozdávali. Taký bol nielen Juraj Jánošík, ale aj Michal Močarný zo Zakopaného, ktorý chudákovi nekrivdil, ale mu vždy pomohol.
O sliezskom zbojníkovi Ondrášovi z Janovic (jeho aktivity siahali zo severnej Moravy až k Trenčínu a Wroclawi) ľudia po jeho smrti hovorili: „Všetci za ním plakali. Dobrodinec a priateľ ubiedených zahynul.“ Všeobecnej úcte sa tešili zbojnícki hajtmani, akými boli Jánošík na severnom Slovensku, Doboš vo Východných Karpatoch, Ondráš na Tešínskom Sliezsku, Pročpak a Bačinski na Žiwiecku.
Zbojnícke poklady
Ľudoví rozprávači radi hovorili o zakliatych zbojníckych peniazoch, ktoré sa sušia na vigíliu svätého Jána. Vtedy vidno ohníky na Babej hore a okolitých grapách. Peniaze je ťažko získať, lebo zbojníci sa zapredali pekelným silám. Starší rozprávači často vzdychali: „Ej, je hen na grape množstvo toliarov.“
Keď chcú poslucháči vedieť kde, obyčajne zahovoria: „Mohol by vám to dosvedčiť nebohý Jano Spyrčák, ktorý videl peniaze sušiť v predvečer sv. Jána.“
Všetci pozorovatelia ohníkov, osvetľujúcich poklady na horách, už pomreli. Keď sa skupina ľudí blížila k ohníku, obyčajne sa zatriasla zem alebo náhle prišla búrka s prudkým vetrom a výprava za pokladmi sa musela s ohromným strachom vrátiť domov.
História v literatúre a hudbe
Písomné materiály o zbojníctve sú v súdnych výrokoch, kronikách a archívoch našich a poľských miest: Liptovský Mikuláš, Bardejov, Dolný Kubín, Žywiec, Suchá Beskidska, Sanok a Muszyna.
Zbojnícka tematika bola spracovaná v mnohých prozaických a básnických dielach, napríkald Viera Gašparíková a Tereza Komorowska: Zbojnícky dar, Poľské a slovenské povesti tatranské, Andrej Melicharčík: K otázke vzniku zbojníctva v Karpatách, Ján Botto: Smrť Jánošíkova, Jan Stanislaw Bystroń: Piesń o zbojniku i jego źonie, Edmund Dlugopolski: Z źycie zbójnikow Tatrzańskich, Józef Krzyźanowski: Proces Janośika, Józef Rafacz: Z dziejów zbójnikow podtatrzańskich, Stanislaw Szcotka: Materialy do dziejów zbójnictwa w Źyvieczyźnie, Zdzislaw Wróbel: Zbójnictwo na Podhalu, Zdzislaw Piasecki: Byli chlopcy byli... Zbójnictwo karpackie, Ursula Janicka-Krzywda: Niespokojne Karpaty, czyli rzesz o zbójnictwie.
O zbojníctve písali aj Bohuslav Tablic, Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár, Samo Chalúpka a Janko Kráľ. U Poliakov to boli: Kazimierz Przerwa Tetmajer, Seweryn Goszczyński, Jan Kasprowicz, Stanislaw Nedza-Kubiniec, Wladyslaw Ochmański, Michal Balara, Jan Reychman, Michal Marozak.
Zidealizované zbojníctvo je aj námetom veľkých hudobných diel: Ján Levoslav Bella: kantáta Svadba Jánošíkova, Ján Cikker: opera Juro Jánošík, Karok Szymanowski: symfonický balet Harnasie. Obľúbený muzikál „Na skle maľované“ má tiež zbojnícku ideu.
Zostali len v legendách
Filmová tvorba vyprodukovala tri filmy o Jánošíkovi a film Pacho hybský zbojník. Zbojníci sú hrdinami rozprávok, miestnych legiend, povestí a piesní. V priebehu histórie sa zlé skutky zo zbojníctva vytratili a zostali len hrdinské činy. Obrazy zbojníkov v povestiach sa zriedka zhodujú s historickými faktami.
Podľa východiskových lokalít zbojníckej činnosti, smerom na Oravu začleňujeme zbojníkov do troch kategórií:
1. nájazdoví zbojníci spoza Babej hory a Pilska,
2. nájazdoví zbojníci z Podhalia (územie medzi Tatrami a Novým Targom),
3. vlastní oravskí zbojníci.
V polovici 19. storočia začalo zbojníctvo upadať. Hlavnými príčinami postupného zániku zbojníctva bolo zmierňovanie útlaku ľudí zrušením „panštizny“, zlepšenie hospodárskej situácie obyvateľov dedín, ich postavenie pred zákonom a spolupráca policajných a justičných orgánov na obidvoch stranách hraníc.
Pokračovanie článku
Hlavný zbojnícky ťah na Oravu smeroval spoza Babej hory 3/6 Čítajte
Séria článkov bola uverejnená v MY Oravských novinách v roku 2009.
