Záhradka ako únik pred civilizáciou
Záhradkárske osady začali vyrastať ako huby po daždi pred viac ako 40 rokmi. Lieskovec vznikol na jar v roku 1973. „Dialo sa to v súvislosti so zakladaním poľnohospodárskych družstiev. Pôda, ktorú nebolo možné veľkoplošne využívať, pretože sa nachádzala na zle dostupných miestach, sa mohla prideliť členom Slovenského záhradkárskeho zväzu. Podmienkou bolo, že dotyčný nesmel vlastniť pôdu. Pozemky dával zväz do nájmu. Jeden mohol mať najviac štyri áre,“ spomína Albín Michalica, predseda osady Lieskovec, ktorý stál pri jej zrode.
Motívom zakladania záhradkárskych kolónií bola aj viazanosť mnohých ľudí, ktorí prišli do mesta z dediny, na pôdu. Bola to pre nich vítaná možnosť, ako zostať v kontakte s prírodou a s prostredím, z ktorého vzišli. V neposlednom rade na záhradky unikali pred panelákovou džungľou a uponáhľaným životom v meste.
Spoločne priložili ruku k dielu
Záhradkári sa s chuťou pustili do skultúrňovania nie práve najprívetivejšej zeme a zveľaďovania prostredia. „Spoločne sme vybudovali rozvody a záchyty vody, vytvorili sme prístupové cesty,“ spomína pán Albín. Práve nadšenie pre spoločné vytvorenie diela, ktoré bude slúžiť všetkým, podľa neho dnešným ľuďom chýba. „Keď zorganizujeme brigádu, nepríde ani polovica osadníkov. Chodia najmä ženy. Ale dajte žene do ruky krompáč a povedzte jej, nech vykope dvojmetrovú jamu! Ja na to nemám svedomie.“
Prístup záhradkárov sa vraj zmenil po tom, ako si odkúpili parcely do vlastníctva. Nastal tým známy syndróm dnešnej populácie – to čo je moje, je moje a o ostatné sa nestarám. „Stále sme však jedným ohraničeným územím vyčleneným spoločným plotom, so spoločnou vodou i cestami. Na ich udržiavaní a spravovaní sa musíme podieľať všetci, na tom nič nezmeníme,“ hovorí záhradkár.
Spočiatku si nájomníci záhrad zabezpečovali na pozemky malé drevené búdky, v ktorých sa mohli schovať pred nepriaznivým počasím, uskladnili si v nich náradie, alebo v nich len tak oddychovali. Stavebný zákon dovoľoval mať prístrešok len s rozmermi dva krát dva metre. Domčeky si záhradkári odkupovali a premiestňovali z brehov Oravskej priehrady. Volali ich „teľacníky“. Neskôr zákon určil, že záhradkárske chatky môžu mať rozmery štyri krát štyri metra. Dnešné chaty v záhradkárskych kolóniách sú už vzhľadovo krajšie a funkčnejšie.
Súčasné problémy Lieskovca
Problémy, ktoré trápia záhradkársku kolóniu, Albín Michalica zhrnul do jednej vety - „prístupová komunikácia, prívod elektriky a medziľudské vzťahy.“
„Prístupová cesta k záhradkám patrí urbáru Veľkého Bysterca. Ľudia si myslia, že o cestu by sa mal starať urbár. No nie je to tak. Urbáru postačuje taký stav cesty, aký je, nepotrebuje ju vyrovnávať, ani zahladzovať na nej diery. Záhradkári sú predovšetkým tí, ktorí cestu potrebujú. Preto by starostlivosti o ňu mali venovať viac pozornosti. Bohužiaľ, takých, ktorí to robia, je málo. Ďalším problémom je elektrifikácia osady. Zaviesť elektriku na záhradky som chcel už pred 30 rokmi. Vtedy sa väčšina ohradila s tým, že na čo. Keď sme sa chceli pustiť do riešenia elektriky teraz, ľudia by aj súhlasili, no zdá sa im to drahé. Z vyše 220 záhradkárov z dvoch osád sa našlo 57 záujemcov. To je málo,“ konštatuje predseda.
Ľuďom chýba podľa neho aj pracovná disciplína a chuť priložiť ruku k spoločnému dielu. Aktuálnou starosťou kolónie je nedostatok vody. „Zabezpečili sme preto vyše 50-litrové nádrže a do osadového poriadku dali, že každý záhradkár musí mať ďalšiu aspoň tisíclitrovú nádrž na dažďovú vodu.“
Trendom je ovocinárstvo
Záhradkári prechádzajú z pestovania zeleniny na ovocinárstvo. V prvých rokoch existencie záhradiek bolo pre ľudí prioritou dopestovať si čo najviac plodín, hlavne zemiakov, hlúbovej a koreňovej zeleniny. „Teraz sa od toho upúšťa a v záhradách pribúdajú stromy a kríky. Pestuje sa dolniacke ovocie i hrozno. Ľudia experimentujú, skúšajú,“ prezrádza dôchodca.
Cieľom záhradkárov v súčasnosti nie je otročiť s motykou a rýľom na pôde, ale aktívne oddychovať pri záhradkárskej práci v prírodnom prostredí a načerpať energiu na riešenie každodenných starostí.
Osady sa plnia hlavne počas víkendov a voľných pracovných dní. V jarných a letných mesiacoch záhradkárov zamestnáva predovšetkým starostlivosť o pôdu a plodiny, v zime tam pán Albín chodieva pre inú vec. „Kŕmim vtáčence. Za zimu vyzobú aj metrák slnečnice. Na jar sa nám ale odvďačia tým, že pozbierajú prebytočnú chrobač a my potom máme zdravšie ovocie.“
Na záhradkách sa čoraz častejšie objavuje aj mladá generácia. „Zatiaľ je to pre nich skôr forma zábavy, ale myslím si, že časom si vzťah k záhradkárčeniu nájdu. O budúcnosť záhradníckych osád sa neobávam. Prežijú aj ďalšie tisícročie,“ dodáva s optimizmom Albín Michalica.
