Článok pokračuje pod video reklamou
amoty idú cestou k odcudzeniu, k drogám, k príležitostnému sexu bez ohľadu na AIDS, patria ku generácii „zlatej mládeže“ čo nemá problémy s peniazmi. Nosia zlaté rolexky, majú svoje obchody, atď. My si všimneme len jednu (z ich) mnohých stránok: módu.
Traja z početných protagonistov rozsiahleho románu - David Van Patten, Craig Mc Dermott a Patrick Bateman - sedia v jedálni Yaleovho klubu. Van Patten má na sebe zelený károvaný oblek z vlneného krepu od Kurzia Uoma, košeľu z Brooks Brothers, viazanku z Adirondacku, topánky od Cole-Haana. McDermott má na sebe blejzer z barančeka a kašmíru, nohavice z česanej vlny a flanelu, košeľu a viazanku, všetko od Ralpha Laurena a topánky z Brooks Brothers. Patrick má na sebe vlnený oblek s kombinovaným vzorom, bavlnenú košeľu a viazankuod Luciana Barberyho, topánky od Cole-Haana a drahé slnečné okuliare so vzácnou obrúčkou od Bausch&Lomba. Neďaleko nich sedí ďalší predstaviteľ tejto generácie – Luis Carruthers. Oblečený je v nedefinovateľnom obleku od nejakého francúzskeho krajčíra.
Patrick (Pat) je rozprávačom príbehu. Ráno strávi dve hodiny v obývačke a cvičí svalstvo: dve tisícky sedov-ľahov a tridsať minút skákania cez švihadlo. K tomu mu hrá stereosúprava stále dookola The lion sleeps tonight. Oblieka sa. Ide nakúpiť potraviny. Berie si biele tričko od Pola, džíny a športové sako od Armaniho, žiadnu viazanku, obúva si pár vodotesných topánok od Manola Blahnika. V čiernom diplomatickom kufríku (za 3 200 $) zn. Epi od Luisa Vuittona má tri nože a dve pištole, berie si pár jelenicových rukavíc od Armaniho a prepásaný trenčkot z čiernej kože od Giafranca Ferrého (za 4 000 $). Nakoniec zo stojanu schytí pestrý dáždnik (vonku prší) s drevenou rukoväťou od Gergdorfa Goodmana, ktorý ho vo výpredaji stále len tri stovky. A ide do ulíc veľkomesta.
Urazí žobráka - dá mu päťdolárovku, potom mu ju vezme. Zareže mu psa jediným šmykom ostrého noža z diplomatického kufríka. Krv psa pokropí neďaleko zaparkované biele BMW. Zlatá mládež smeruje do reštaurácie...
To boli bezstarostní mládenci New Yorku zo 60. rokov XX. storočia. O mládeži na začiatku XXI. storočia autor B. E. Ellis píše ďalší román... Neviem, aká je móda dnešnej zlatej mládeže v Bratislave. Žijem na vidieku. Vídam celebrity na obrazovke. Vyskytujú sa medzi nimi aj mladí vo veku nevinnosti aj predstieranej nevinnosti od 18 do 53 rokov; pestované osobnosti často sa vyskytujúce na obrazovke sa obliekajú stále rovnako, nemenia štýly, menia dodávateľov a návrhárov. Väčšinou sú oblečení nezaujímavo a určite draho. O čom sa bavia, hovorí veľmi skratkovito a sprostredkovane nezaujímavo spíkerka, ktorá má na to pár minút. Pozrel som sa do skrine: mám dva obleky z Makyty. Košele od A.M.J., zo Zornice, od Šohaja z Vysočiny, od Taliana Contiho (keď som to zistil, hneď som podrástol!). Viazanky mám zo všetkých svetadielov, hoci som navštívil len jeden (posielajú mi ich bývalí študenti od Austrálie po USA a som na ne– pardon na nich - právom hrdý). Remene som zdedil po otcovi, aj po kamarátovi, čo pribral v páse 20 cm, topánky nosím zásadne od Číňana, vydržia jedno leto a sú stále cool, ponožky od hocikoho na trhu (na poľskom som kúpil toť vlani ponožky od stareny, na ktorú volali Bááška!, držia dodnes, sú nezničiteľné, asi ich vyrábala ručne). Patrím k slovenskej „stratenej generácii“, ktorú dnes nikto neberie vážne; súvekí politici mojej generácii priznali minidôchodok; je to výsostne spravodlivé, veď moja generácia ak aj niečo urobila, urobila to tak, že dnes výsledky tejto práce zaveľa nestoja; naše „budovateľské roky“ sú skúmané v súčasných satirických románoch ako grotesky. Dnešní sedemdesiatnici (aj mladší) sú vďačné objekty výsmechu. Tak nám treba. Mali sme držať huby v pozore a krok v zástupe.
Preto je každá generácia – smiešna. A tá americká z Ellisovho románu - stále tragická. Keď má Amerika tragické generácie, prečo by ich nemohlo mať aj Slovensko moje?
