DOLNÝ KUBÍN. Dolnokubínčan začínal tak ako väčšina nadšencov zberateľstva - zbieraním poštových známok. Jeho zberateľský obzor sa však postupne rozširoval. „Vášeň k histórii a zhromažďovaniu vecí som pochytil pravdepodobne od svojho strýka Mikuláša Hubu. Pôsobil ako hlavný radca na ministerstve. Neskôr sa presťahoval do Veličnej a fotil folklór. Pamätám si, že už vtedy som sa o to zaujímal a prezeral si všetko, čo vytvoril,“ rozpráva P. Huba.
Burzy sú príjemným miestom
Pavol sa k starožitným veciam dostáva najčastejšie na rôznych burzách a aukciách. „Častokrát sedím za počítačom na stránke nejakej aukčnej spoločnosti aj dlho do noci a sledujem, čo sa v dražbách ponúka. Teraz napríklad Soya, najväčšia aukčná spoločnosť na Slovensku, predáva Socháňove a Plickove fotografie,“ hovorí zberateľ ukazujúc na niekoľko takých fotografií vo svojej zbierke. Zberateľov starých pohľadníc a fotografií Oravy je v tomto regióne podľa Pavla Hubu veľa. „Od sudcov, geodetov až po učiteľov,“ vymenúva. Predmety, ktoré sa mu podaria kúpiť na burzách, si buď necháva vo svojej zbierke, alebo ich vystaví na predaj v starožitníctve, ktoré vlastní. „Burzy zbožňujem, majú neopakovateľnú atmosféru. Navštevujeme ich osobne spolu s manželkou. Stretneme tam vždy nejaké známe osobnosti – hercov, politikov. Vládne tam dobrá nálada.“
Rizikom sú falzifikáty
Zbierka pohľadníc a fotografií Pavla Hubu sa dá rátať na stovky kusov. Profesionálne zberateľstvo má samozrejme prísne pravidlá. Pohľadnice nesmú byť poškodené, sú totiž dokumentom doby, v ktorom vznikli. Zaujímavosťou je, že do roku 1905 sa nesmela adresa ani text písať dozadu pohľadnice. Obrázok s textom i adresou sa nachádzali vpredu, išlo o takzvané dlhé adresy. Nesmiernu hodnotu majú litografické pohľadnice. Vyrábali sa špeciálnou technikou, pri ktorej sa vzor vyryl najprv do kameňa a potom otlačil na papier. Tieto pohľadnice sa ručne maľovali a vyzdobovali hodvábom a „mačacím zlatom“.
„Ľudia často vystrihnú známku na pohľadnici, netušiac pritom, že ju tým znehodnotia. Raz som u jednej pani objavil starožitný nočný stolík. Keď som ho otvoril, bol plný pohľadníc. Boli možno vzácnejšie ako samotný nábytok. S majiteľkou som sa dohodol, že si poň prídem na druhý deň, nech mi ho celý odloží. Keď som na druhý deň prišiel, stolík ma u nej síce čakal, ale bez pohľadníc. Vraj nechcela, aby tam zavadzali, tak stolík vyčistila a pohľadnice vyhodila,“ spomína Pavol na jeden z mnohých zážitkov, ktoré ho pri love dobových exemplárov postretli.
Skúsenosť zberateľa sa prejavuje aj v tom, že vie rozpoznať originál od falzifikátu. Rizikom v tejto branži totiž je, že vyhodíte nemalé peniaze za bezcennú napodobneninu. „Asi najviac sa falšujú obrazy. Ja mám takúto skúsenosť so zbraňou. Chcel som jednu kúpiť ako starožitnosť, ale niečo sa mi na nej nepozdávalo. Nakoniec ju zobral istý muž. Neskôr sa mi ozval, že tá zbraň je iba obyčajná hračka.“
Gramofóny mu opravujú hodinári
V Pavlovej zbierke je napríklad séria fotiek vyhorenej obce Dlhá krátko po požiari. Mnohé miesta, či názvy, ktoré pochádzajú z Oravy, nevie identifikovať ani on sám. Pri zberateľských aktivitách neraz zavítal i do oravských domácností a s ich členmi ponachádzal na pôjdoch domov doslova poklady. Tým, že sa dostali do rúk zberateľa, sa starožitnosti v podstate zachránili pred svojím zničením. „Vyhľadával som hlavne starý nábytok. V Štefanove u jednej pani sme ale raz na pôjde našli starý džbán. Boli v ňom nejaké semiačka, no keď sme vysypali celý jeho obsah, našli sme me-dzi nimi i zrolované bankovky z čias Slovenského štátu. Uprosil som tú pani, nech mi dá aspoň tri do zbierky. Potom sa mi priznala, že jej otec mal niekde v blízkosti domu zakopať aj zlato.“
Obľúbenou súčasťou zbierky starožitností Pavla Hubu sú historické gramofóny. Má ich hneď niekoľko. Pre fungovanie takého gramofónu však potrebuje aj staré platne, či ihly, pomocou ktorých sa platne prehrávajú. Tie Pavol tiež zháňa na burzách. Historické prehrávače hudby mu v prípade potreby opravujú hodinári. „Mám zbierku platní, ktoré si Slováci nahrávali, keď šli do Ameriky za prácou. Na platniach si posielali aj pozdravy. Napríklad manžel manželke poslal správu o tom, ako sa mu darí ďaleko za morom, kde býva, čo robí a podobne,“ povedal P. Huba a k téme gramofónov dodal: „Plánujeme robiť v penzióne Kúria večery, počas ktorých sa budú na starých gramofónoch púšťať platne. Budeme hrať hudbu, ktorú pozná hlavne staršia generácia, napríklad Františka Krištofa Veselého.“
Ukradli mu sochu
Jedna z najkurióznejších príhod sa Pavlovi stala v súvislosti s ukradnutou sochou mladého dievčaťa. Kedysi ju kúpil od istej grófky, ktorá sa jej len ťažko vzdávala. Viazal ju k nej blízky vzťah a zberateľovi ju predala iba s jeho prísľubom, že sa bude o sochu vzorne starať. Stalo sa však to, že po čase ju Oravčanovi niekto ukradol. Po 25 rokoch si obzeral jedno starožitníctvo a zistil, že ponúka aj jeho odcudzenú sochu. Rozhodol sa zájsť za mužom, ktorý ju do starožitníctva odniesol. „Rozprával som sa s jeho manželkou. Povedala mi, že odvtedy, ako jej muž priniesol sochu domov, lepí sa na nich nešťastie a smola. Dokonca sa rozviedli. Sochu som nakoniec dostal naspäť a mám ju vystavenú doma.“
