vého podujatia.
TRSTENÁ. Zoológ, ornitológ, milovník a ochranca prírody, autor viacerých prírodovedných prác, priekopník turistiky na Orave, skúsený preparátor, no v prvom rade načúvajúci učiteľ. Takto si na Antona Kociana, rodáka zo Zuberca, spomínajú mnohí. Starší, ktorí tohto výnimočného človeka zažili, mladší, ktorí ho poznajú z rozprávania svojich starých rodičov. Zorganizovaním spomienkového podujatia pri príležitosti 25. výročia od jeho úmrtia si ho predminulý štvrtok pripomenuli študenti Gymnázia Martina Hattalu v Trstenej, mesto Trstená, Oravské kultúrne stredisko i miestna organizácia Matice slovenskej.
Spomienky príbuzných
Počas podujatia vystúpili v trstenskej kinosále aj najbližší príbuzní Antona Kociana – jeho dvaja synovia a manželka Etela. „Nebol by som rád, keby ste si mysleli, že otec bol polyhistor, ktorý pri všetkom bol, všetko inicioval a všetko na Orave zakladal,“ začal o svojom otcovi rozprávať mladší syn Ľudovít. „Skutočne však bola doba, kedy bol pri mnohých veciach. V oblasti športu bol napríklad jedným z prvých, ktorí so študentmi začínal so závodným lyžovaním a s organizovaním lyžiarskych pretekov. Často žiaci jazdili na veľmi primitívnych lyžiach, vyrobených len z drevených dýh zo sudov na kapustu. Deťom to však nevadilo, mali o to záujem a snažili sa.“
Najlepším učiteľom bol otec
Anton Kocian pracoval ako učiteľ dlhé roky, vystriedal viacero škôl. Jeho výučba pritom neobišla ani jeho vlastných synov. „Mnohí by mohli povedať, že dostať za učiteľa otca je to najhoršie, čo môže byť. Ja som to však vnímal skôr ako šťastie. Otec ma totiž neučil len teoreticky, ale i prakticky. A môžem vám povedať, že po rokoch, počas ktorých som spoznal množstvo učiteľov, ukončil niekoľko škôl, sám učím a mám učiteľov kolegov, bol mojím najväčším učiteľom práve otec. On ma naučil najviac a z jeho výučby som si vždy najviac zapamätal. Učil s radosťou a jeho výklad sa s radosťou pamätal aj do ďalších dôb,“ s láskou a uznaním spomína Ľudovít.
A práve to, že si na Antona Kociana študenti nielen spomínajú, ale si aj pamätajú to, čo ich naučil, je podľa jeho mladšieho syna najkrajším darom pre učiteľa. „Ďalším vyznamenaním pre učiteľa je, keď si ho pamätajú a hlásia sa k jeho učeniu aj študenti, ktorých nikdy neučil. A to ma v prípade môjho otca veľmi teší.“
Lásku k prírode dostal do vienka
Anton Kocian mladší sa narodil 13. júna 1990 v Zuberci v rodine horára. Prvé roky svojho života prežil s rodičmi a dvomi sestrami v Zuberci, neskôr sa rodina presťahovala do Mokrade. Otec Antona Kociana ml. bol silne veriaci, ku kresťanstvu preto viedol aj svoje deti. Miloval prírodu, dlhé roky pôsobil ako horár v Oraviciach. Jeho tri deti preto už odmalička oboznamoval s krásami okolitej prírody. Lásku k ľuďom a k prírode teda v Antonovi Kocianovi z veľkej časti vypestoval jeho prísny, ale o to starostlivejší otec.
Bola to jeho povinnosť
Mladý Anton v Mokradi dokončil ľudovú školu, ktorú začal navštevovať ešte v Zuberci. Od roku 1914 študoval učiteľstvo na škole v Spišskej Novej Vsi. Krátko po maturite musel narukovať na vojnu, počas ktorej bojoval na talianskom fronte. Neskôr učil v škole v rodnom Zuberci, kde mal množstvo možností na rozvíjanie ďalších aktivít. Aktívne sa venoval botanike, meteorológii, zoológii, vlastivede, turistike a horolezectvu. Neďaleké Roháče mu na to poskytovali ideálne podmienky.
Hoci nemusel, v 52 rokoch začal navštevovať vysokú školu, aby dostal profesúru, ktorú by mal po rokoch praxe aj bez školy. Hovorieval totiž, že keď mohli vyštudovať jeho bývalí študenti, je jeho „psou povinnosťou“, aby si vysokú školu urobil aj on.
Aktívny až do konca
Počas druhej svetovej vojny Anton Kocian opäť narukoval do vojny. V roku 1960 odchádza do dôchodku, počas ktorého však ani jediný deň nepremýšľal o pasívnom oddychu. Často zastupoval na viacerých školách, pokračoval vo svojich aktivitách. Zomrel 28. marca 1984 nad zapisovaním si výsledkov svojho posledného bádania. Pochovaný je v Mokradi v rodinnej hrobke pri svojich rodičoch.