Unavená ľahostajnosť

šanujeme, lebo kríza nie je výmysel, dotýka sa skoro každej rodiny, nuž si večer dáme otrasný seriál o živote v bratislavskom paneláku, a – zaľahneme. Normálny život – povedal by sociológ.
Lenže: unavení sme z uda-lostí. Hrnú sa na nás z tlače, z televíznych obrazoviek, z politikov, z rečí politikov, z rozhodnutí a právomocí starostov a primátorov, z ľahostajnosti poslancov, ktorým jedno je tak, ako je, hlavná vec, že dajako vôbec je, a aj keď nijako nie, je, raz možno bude celkom inak; unavení sme z tých istých tvárí na obrazovke – hovoria po slovensky, no ich reč je nezrozumiteľná. Unavení sme z voličskej ľahostajnosti: častejšie ako často sa nám stáva, že povieme sebe, či nahlas: nedám hlas ani jednému kandidátovi na prezidentské kreslo. Alebo: nebudem voliť ani v parlamentných voľbách. Veď je to otrasné pozerať sa stále na tých istých ľudí, čo sú neustále v tzv. politických sporoch, ktoré nie sú principiálnymi spormi; je otázne, či vôbec ide o nejaké spory. Je to len divadielko pre nás, voličov...
LENŽE: únava mozgu zasia-hla aj prirodzenú vlastnosť človeka – VZBURU. VZDOR. Ide o nespokojnosť so stavom vecí vo svete, v našej republike, v meste, v obci. Ten vzdor musím prejaviť aktivitou. V demokratických voľbách. V otázkach na verejných hovoroch, v otázkach na budúcich volebných mítingoch.
Načo nám bola výchova v rodine? Bola vôbec? Ak bola, tak museli v nej byť večné témy: Úcta voči starším. Učiť sa po celý život. Celý život pracovať. Dbať o to, ako nám vyrastajú deti. Starať sa o život svojich detí až do deväťdesiatky. Vedieť sa hanbiť. Vedieť sa priznať. Vážiť si jeden druhého. Nechváliť sa všetkým, čo som dosiahol, nech nás chvália iní. Nepohŕdať druhým človekom. Nevystavovať svoju osobnosť každú chvíľu na verejnosti a zaplavovať čitateľov (poslucháčov) prázdnymi rečami. Včas pomôcť človeku. Každému, nie iba tomu, ktorý by mi mal moju pomoc nejako vrátiť. Neznášať krivdu. Mať v sebe pokoru. Ak veríš v Krista, nasleduj ho. Riaď sa jeho učením. Modlíš sa každý deň Desatoro? Tak neklam. Buď spravodlivý, keď rozdávaš, keď dávaš. Nekonštatuj, že krívd pribúda a lásky ubúda. Konaj! Pomáhaj, keď cítiš, že treba pomáhať. Nečakaj odmenu. Súď iných spravodlivo. Ďakuj starému otcovi, matke, otcovi, bratovi, mŕtvym, aj živým, za tieto princípy; dá sa z nich žiť do skonania.
Načo nám bola výchova v škole? Bola vôbec? Ak bola, obtrela sa o nás aj keď len ako letný vánok a ovplyvnila náš budúci život, naše myslenie, naše konanie? Mali sme medzi plejádou učiteľov od prípravky do skončenia študií aspoň jedného učiteľa, ktorý zostal v našej pamäti, v našom myslení, v našich citoch? Nájdeme v našom „zásobníku“ osobností z politiky, z vedy, z kultúry, ktoré vieme brániť vždy osobne a osobnostne?
Kým žijeme, nemali by sme byť ľahostajní voči OBSCÉNNOSTI. Je definovaná ako NEMRAVNOSŤ, ako to, čo uráža mravy, čo porušuje pravidlá slušného správania sa, ako činy, ktoré su nemravné – lascívnosť, necudnosť, chlipnosť, oplzlosť, vulgárnosť, hrubosť, ordinérnosť...
LENŽE: ...
Chcel som pokračovať. Zaznel vo mne hlas nebohého starého otca: Moralizuješ, vnuk môj. Radšej MLČ!
Už mlčím.