Článok pokračuje pod video reklamou
Domáce násilie rezonuje aj v novele Jany Šimulčíkovej Jed nášho milovania.
Čo vás vyprovokovalo napísať knihu, ktorej hlavnou témou je domáce násilie?
- Domáce násilie nemožno zľahčovať. Ak sa o niečom veľa hovorí, po slovách, i keď väčšinou veľmi pomaly, prichádzajú na rad aj činy. No týrané obete sa o tom prevažne boja alebo hanbia hovoriť. Sú to väčšinou len vzdychy do bútľavej vŕby. A ja som stala sa takou vŕbou vo viacerých prípadoch.
Obeťami domáceho násilia sú najmä ženy. Stretli ste sa osobne s niekým, kto žil alebo žije s tyranom?
- Áno, pasívne. Nesamostatné ženy sú často vďačnými obeťami násilia. To však neznamená, že ženy nie sú v mnohých prípadoch doma neznesiteľne tyranské, hoci voči mužovi uplatňujú rafinovanejšie formy psychickej tyranie. No krutejšie je týranie detí - a tým nemyslím, keď bezmocná, vynervovaná matka dá nezvládnutému dieťaťu na ulici pár zaúch. Za obludné považujem najmä týranie alebo ponižovanie nevládnych, predtým totálne vyžmýkaných starých ľudí, zväčša rodičov. Takéto mlčiace obete, zmanipulované neraz k sebaobviňovaniu, žijú v našom okolí nepovšimnuté, a to dosť často. Nejeden domáci tyran je navonok (po)slušný, ba zakomplexovaný, svoj jed si vybíja len v súkromí. A prečo verejnosť toleruje násilie? Prečo mlčia aj svedkovia závažných zločinov? Nenazvala by som to toleranciou, ale strachom do niečoho sa zapliesť a čeliť brutalite. Aj v rodinných konfliktoch sa stáva, že búrka prehrmí, partneri sa udobria a na vine je ten tretí, čo sa do toho zamiešal.
Novela Jed nášho milovania je fiktívny príbeh. Opierali ste sa pri jeho písaní o výpovede žien, ktoré prešli takýmto peklom?
- Chcem zdôrazniť tú fiktívnosť, aby si niekto - keďže som ho napísala v prvej osobe - nemyslel, že je to môj vlastný príbeh. Nespovedala som týrané ženy so zámerom napísať o tom knihu. Téma domáceho násilia sa mi akosi sama dostala do pera. Ako osud jednej protagonistky, ktorá popri svojej individualite má mnohé typické povahové črty, čo priam priťahujú násilie.
V čom je podľa vás najväčší problém? Prečo sa ženy dlho alebo niekedy aj nikdy nedokážu vzoprieť partnerovi?
- Boja sa svojho tyrana, ktorý sa im, keď chcú od neho odísť, vyhráža neraz i smrťou. Sú od neho závislé: citovo, finančne, sexuálne. Niekedy je v tom aj kus masochizmu alebo martýrstva. Manželstvo chápu ako nezrušiteľný celoživotný zväzok alebo sa ho stoj čo stoj snažia udržať kvôli deťom, aj za cenu, že deti trpia v každodennom strachu a strese. Otázne je tiež, či majú kam odísť do bezpečia.
Jedna z postáv vašej knihy hovorí: Cukor a bič. To je spôsob, akým si budujú moc nad svojimi obeťami nielen veľkí, ale aj malí domáci diktátori. Majú to v krvi, a keď zistia, že metóda zaberá, naučia sa ju zneužívať...
- To je ten lepší prípad, keď popri biči je ešte aj cukor. Od takého muža (alebo ženy) sa ťažšie odchádza. Násilie má veľa podôb a stupňov a každý človek má inú mieru únosnosti. Niekto potrebuje navigáciu a nebúri sa ani proti tvrdému diktátu. No práve prestížny boj o dominanciu (kto bude koho poslúchať) a citlivosť na každé ponižovanie je príčinou rozvratu mnohých manželstiev.
Hovorí sa, že týraná partnerka je pre tyrana akoby drogou. Preto, ak nájde silu odísť, diktátor urobí čokoľvek, aby sa vrátila. Nájde hrdinka vašej novely silu oslobodiť sa?
- Sama pred dočítaním knihy nikdy nepozerám na zadnú stranu. Dokonca ani keď prekladám, nezisťujem si, ako sa dej skončí, aby ma pri práci zvedavosť poháňala dopredu. Konanie postavy vyplynie z jej charakteru. Marcela v mojom príbehu svoju situáciu váhavo rozoberá a hodnotí zo všetkých strán. Kým je sama, robí to triezvo, i keď boj rozumu s emóciami je boľavý. No len čo sa zjaví na obzore jej muž, je znova v jeho moci. Aj o svojej matke, ktorej vyčíta, že ju nevychovala k samostatnosti, si vraví: „Som pod ochranou, všetko sa vyrieši samo.“ Nechávať za seba konať iných je pre ňu pohodlnejšie a v tom sa nezmení.
Aké posolstvo ste mali v úmysle pretlmočiť čitateľom svojou novou knihou?
- Išlo mi o to pochopiť - tak, aby ju aj čitateľ chápal - zmýšľanie, ktoré sa v dnešnom svete zdá nepochopiteľné. Marcela si sama hovorí: Ak jeho spôsob lás-ky znamená tyranizovať svoju „milovanú“ a mojím spôsobom lásky je znášať, ba provokovať jeho týranie, naozaj patríme k sebe. Kde inde by našiel také vzácne spojenie? Ako inak by mohli existovať aj mučitelia oveľa väčšieho kalibru, nebyť ich krotkých, prispôsobivých obetí? No ako autorka sa pýtam: Ako pomôcť obeti, ak stráca ľudskú dôstojnosť alebo je dokonca v ohrození života? Máme sa na to nečinne dívať?
