Štvrtok, 21. január, 2021 | Meniny má VincentKrížovkyKrížovky

Naivná predstava Andreja Habláka: premýšľavý človek

DO SLOVENSKEJ LITERATÚRY vstúpil osemnásťročný, ako čerstvý maturant námestovského gymnázia.


Vstup osemnásťročného autora do literárnych kruhov vyvolal, prirodzene, pozornosť. Ako sa s odstupom rokov pozeráte na svoje literárne začiatky? Chceli ste sa vôbec stať básnikom?
- Ťažká otázka na jednoduchú odpoveď. Vlastne, stále na ňu nemám odpoveď. Mám rád, keď si neuvedomujem, že som píšucim človekom. O to silnejšie ma prekvapí ten pocit, keď sa zjaví – že mám niečo potrebu povedať, ukázať smerom von a vyriešiť si tak vlastné blúdenie, tápanie i zodpovedať „večné“ otázky. Zmena v mojich literárnych začiatkoch, tak som to aspoň vnímal, nastala, keď som začal byť zodpovedný za literárnu prílohu Pulz denníka Pravda. Je to už desať rokov, veľa mi to dalo. Redaktora literárneho časopisu, a dokonca vedeckého pracovníka, som robil i potom, ale čo to znamená, mať každý týždeň 150 000 čitateľov, si uvedomujem až dnes. V mnohom mi pomohli generačne starší autori, či už radou, alebo šancou, v mnohom štúdium literatúry na FF UK. Dnes učím a literatúrou sa bavím ako koníčkom, takže stále to pokladám za začiatočnícku prácu.

Skryť Vypnúť reklamu

Básnici, ktorí skoro prichádzajú, obyčajne aj pomerne skoro končia. Príkladom môže byť Rimbaud, u nás Jozef Urban, hoci každý mal iný osud. Po zhruba 15 rokoch tvorby máte za sebou tri zbierky poézie, na vydanie je pripravená štvrtá. Znamená to, že ešte s poéziou ani zďaleka skončiť nemienite?
- Áno, mám dosť veľké kvantum rukopisov, ktoré by som rád sprístupnil záujemcom. Financovať si ich mienim sám. Dvadsať rokov po novembri ´89 by som mal rád vydané všetky básničky, preto v týchto mesia-coch s vydavateľstvom Drewo a srd pripravujeme knihu poézie Leknín. Pozostáva väčšinou z textov, ktoré grantová komisia ministerstva kultúry, ešte pod iným názvom – čím chcem povedať, že mi to skôr pomohlo k ďalšiemu uvažovaniu – pred pár rokmi odmietla. Ďalšou výzvou pre mňa je prepracovanie mojich esejistických, dlhších textov, ktorými som sa zaoberal na UK či v SAV, a sprístupniť ich do čitateľnej podoby. A raz možno by som rád vydal aj súbor recenzií, ktorých je za tých, pomaly, 15 rokov pekná kôpka. Nič iné v pláne ani rozpísané nemám.

Skryť Vypnúť reklamu

Nepriťahuje vás aj próza? Mnohí románopisci začínali básňami, ale tie sa im na vyjadrenie toho, čo chceli povedať, začali zdať obmedzené.
- Skôr ma priťahujú básne v próze. Vzácne býva, keď sa človek dá viesť nejakým prototextom a od neho sa odvinie nový text, ktorý sa stane samostatne svojbytným estetickým rámcom. Publikujem takéto texty v literárnych časopisoch, ale poviedkami by som ich nenazval (smiech). Aj teraz mi ako výzva na stole leží Štrasserovo Odriekanie zo šesťdesiatych a Buzássyho Rozprávka zo sedemdesiatych rokov.

Poézia sa vo všeobecnosti číta menej ako próza. Čím to podľa vás je?
- Autonómnosťou a osame-losťou sa človek prepracuje k tomu, že poézia je menej faktuálna ako to bežné, čo býva materiálom väčšinou pre poviedku. Zažiť báseň je naozaj „silná káva“. Vytvoriť si priestor a čas, podmienky na vnímanie zázračného časopriestoru, v ktorom sa každá dobrá poézia odohráva, je naozaj vzácne, ako neopísateľný imaginárny drahokam, ktorý vlastne ani nemá cenu – a práve preto je taký neuchopiteľný a vzácny. Osobne si rád prečítam aj prózu, ktorá vie zastaviť súradnice a živým jazykom ozvláštniť bytie. Iným rozmerom je román, kde sa príbeh vrství v širšom rámci – na ten potrebujem čas, a teda posledných päť rokov aj leto.

Skryť Vypnúť reklamu

Ivan Štrpka chápe poéziu, a umenie vôbec, ako nástroj na prehlbovanie ľudskej citlivosti. Naozaj nie je v dnešnom svete za tento „nástroj“ náhrada? Je vôbec potrebné rozvíjať ľudskú citlivosť?
- Myslím, že je to výstižná charakteristika. Štrpkove eseje na túto tému považujem za jasnú odpoveď dnešným premúdrelým politickým „hrubokožcom“. Nevnímal by som to ako náhradu, ale aj pesnička či obraz, inštalácia vo mne dokážu vzbudiť prehĺbenie stavu citlivosti v konkrétnom okamihu. Umenie by teda malo mať za úlohu angažovať človeka ako tvora uvedomujúceho si samého seba, s jasnými morálnymi a etickými hodnotami, a nie ako človeka síce spoločenského, ale aj všetkého schopného. Asi naivná predstava, viem.

Alebo ešte takto: Môže byť človek integrálnou bytosťou bez citlivosti na umenie, na – ako to pomenoval Robert Walser – jemné formy bytia?
- Ja netvrdím, že moje prežívanie skutočnosti je hlbšie ako prežívanie človeka, ktorého umenie nezaujíma, nevyzná sa v ňom alebo sa nebodaj venuje kriminálnej činnosti. Jemné záchvevy duše nemusia prísť len pri sviečke a tichu, ale aj pri silnom zážitku, lete balónom či zoskoku z neho. Osobne – aj keď mám veľa blízkych priateľov a ľudí, o ktorých bytie sa bojím, či ktorí mi v umeleckom smerovaní poskytujú silné impulzy – uprednostňujem po hektickom živote v Bratislave pokojné „snívanie“ zázrakov neďaleko Banskej Štiavnice, kde ako učiteľ pôsobím. Pritom svet, ktorý som opustil, je stále súčasťou mňa a môžem ho hocikedy navštíviť. Nikomu to nevnucujem, ale nezasahovanie do toho, čo sa deje, otvára horizont toho, čo má prísť samé, a možno aj príde. Naši spoločníci a druhovia v nečase – jemné formy bytia... Spraviť z nich živých obyvateľov nášho sveta, to sa mi práve v tejto chvíli akosi zapáčilo. Napokon, verím v také niečo, ako je energia, ktorá je i nieje postihnuteľná. Sem-tam sa mi ju podarí pristihnúť, aspoň si to tak niekedy nahováram.

Učíte slovenčinu a literatúru na základnej škole. Zvyšuje sa záujem mladých ľudí o literatúru, ak ich učí básnik? Ako by sa mala literatúra vyučovať, aby ju žiaci a študenti viac čítali?
- Práve preto, že vzťah k literatúre si „moji“ piataci a šiestaci len budujú, a popritom ich učím aj gramatiku a moju ďalšiu kombináciu – občiansku výchovu, nebol by som v tomto hodnotení asi celkom objektívny. Určite – deti vedia, že píšem, možno ešte celkom nechápu, že čo a prečo, ale niekedy to, mám ten pocit, ani nie je treba. Keď im poviem „deti, tak toho Milana Rúfusa (na ktorom hodnotení dnes zanikajú relácie) som stretol“, je to pre nich zážitok, či už literatúru berú ako nutné zlo, či ich baví alebo nie, či sa s ňou stretnú len na škole, školách, alebo či sa jej ako zopár bláznov, ktorí akoby nevedeli, kde je sever, budú venovať ako čitatelia alebo nebodaj ako tvorcovia. Aj teraz počujem za sebou hlahol detských hlasov – táto práca v mnohom napĺňa, je vnútorným obohatením. A v to človek dúfa aj v opačnom garde. Niekedy kvantita naozaj neprevýši kvalitu. Ja sám sa vraciam možno už len k zopár knihám, s ktorými ma spájajú spomienky a ktoré by som v inom veku, keďže som ich čítal a ovplyvnili ma ako -násťročného, nemal.

Literárny teoretik a kritik Jaroslav Šrank v súvislosti s vašou tvorbou napísal: „Tri zbierky A. Habláka ...produktívne nadväzujú na najlepšie hodnoty slovenskej poézie.“ Na ktoré „najlepšie hodnoty slovenskej poézie“ vedome nadväzuje?
- Asi ide o to, že som pracoval dva roky na Ústave slovenskej literatúry a mal som naozaj čas aj priestor na „genealogické“ sondy v knižniciach. Som rád, že som mal tú možnosť, človek to dnes vidí možno aj príliš z odstupu, nechcem povedať z hĺbky. Z posledného obdobia sa mi veľmi páčia texty, ktoré ani nemusia byť literatúrou, niekto by ich nazval textami hlbín ľudstva, a to nemusia byť ťažiskovo náboženské kantáty... Básnické slovo čerpá z histórie a putuje ňou, a je dobré si uvedomiť, že tá naša intertextualita je vlastne len použitím jednoduchých slov v jednoduchom novom kontexte.
Ale ak sa pýtate na konkrétne meno, už tu vlastne padlo. Štrpkova Tichá ruka (desať elégií) je pre mňa výzvou (i ešte nezdolaným materiálom) v uvažovaní o jeho poézii, ktorým sa od nástupu na vysokú školu zaoberám ako čitateľ aj interpret.

Čo práve čítate a čo vás v poslednom čase v literatúre, u nás i vo svete, zaujalo?
- Až teraz som si našiel čas, a nutne musím v pozitívnom duchu povedať, že aj chuť, na Slobodovu nevydanú (keďže má silný náboženský rozmer, tak už aj chápem prečo) Lásku. Počúvam nový Longital, Jana Boleslava Kladiva – fascinuje ma spievaná poézia. Samozrejme, ponosím aj drevo do lesa – Plán odprevádzania, po Parkerovi ďalší skvelý román Jany Beňovej, ktorý som čítal minulé leto, knihu Pohyblivý v pohyblivom. Propagácie kvalitnej slovenskej literatúry nie je naozaj nikdy dosť. Ako trpezlivý čitateľ by som si však cez leto rád počkal opäť aj na Prousta či Sternea.

FAKTY
- Andrej Hablák sa narodil v roku 1977 v Dolnom Kubíne, vyrastal v Námestove, kde v rokoch 1991 – 1995 chodil na Gymnázium A. Bernoláka.
n Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1996 – 2002 vyštudoval kombináciu slovenský jazyk a literatúra – filozofia.
- Pracoval ako redaktor literárnej prílohy denníka Pravda PULZ (1998 – 1999) a v časopise Romboid (2000), v rokoch 2002 – 2004 bol doktorandom Ústavu slovenskej literatúry SAV.
- V súčasnosti pracuje ako učiteľ slovenčiny a občianskej výchovy na Základnej škole vo Vyhniach neďaleko Banskej Štiavnice.
- Jeho debutová básnická zbierka Váhavo postávam nepripravený odísť (Solitudo, Námestovo 1995) bola ocenená prémiou Ceny Ivana Kraska. Ďalej vydal Jazvyk (Solitudo + Drewo a srd, 1999) a Tichorád (Drewo a srd, 2002).

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  2. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  3. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  4. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  5. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  6. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  7. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  8. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  9. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  10. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  1. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  2. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  3. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  4. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  5. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  6. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  7. Najobľúbenejšie auto Slovákov je opäť ŠKODA
  8. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  9. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  10. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 30 694
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 28 147
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 12 501
  4. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 10 102
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 931
  6. Ohlúpli sme počas Covid roka? 8 282
  7. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 479
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 569
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 282
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom? 4 994
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Orava - aktuálne správy

Bývalý futbalista našiel čaro v maratónoch. Bežal aj v Bostone

Prvý maratón chcel odbehnúť v Košiciach a študentský sen si aj splnil.

Michal Suroviak začal s maratónmi vo veku 45 rokov.

Oravskú Lesnú tvorí osem osád, už v nej ani cudzí nezablúdia

Orientáciu v dedine zlepšili informačné tabule.

Novinka v Oravskej Lesnej pomáha v orientácii.

Naša ponuka pre školy: Toto máme pre menších školákov

V oboch pracovných zošitoch je veľa logických a zábavných úloh pre deti.

Mimoriadny projekt siete regionálnych týždenníkov MY.

Bolo síce krásne, ale mrazivo. Tu je pár fotiek

Fotovýlet okolo Oravskej priehrady.

Pohľad na stromy pod snehom.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Frajeri jazdili autom po zamrznutej priehrade, prelomil sa ľad

Ľad si zmýlili s cestou. Mementom pre všetkých by mali byť tragédie, ktoré sa na Oravskej priehrade stali, no zdá sa, že ľudia sú nepoučiteľní.

Polícia pátra po Ľubošovi Blahovi

Policajti hľadajú Ľuboša Blahu z Hornej Vsi.

Odišiel prvý tréner majstra sveta, lúčil sa s ním aj hokejový reprezentant

Gustáv „Guňo“ Buček nás opustil 7. januára vo veku 77 rokov.

Už ste čítali?