Článok pokračuje pod video reklamou
Je ním zisk bronzovej medaily na majstrovstvách Európy v talianskom zimnom stredisku Alpago v kategórii jednotlivcov do 23 rokov. Bol to pre neho neopakovateľný zážitok stáť na „bedni“ pri vyhlasovaní trojice najlepších.
Vrcholom sezóny bol určite európsky šampionát v Taliansku. Aká dlhá cesta viedla k zisku cenného kovu bronzového lesku? Čo všetko ste museli prekonať, aby ste si vychutnali pocit tretieho skialpinistu Európy?
- Na šampionát som sa začal pripravovať v júni minulého roka. Začal som prvými objemami a postupne som zvyšoval intenzitu prípravy. Počas letných mesiacov som pracoval ako vysokohorský nosič na Zbojníckej chate vo Vysokých Tatrách vo výške dvetisíc metrov, čo bolo pre moju prípravu veľmi dobré. Po lete ma skolila choroba, no asi to bolo dobrým znamením. V zimných mesiacoch som sa konečne dostal aj na „pásy“. Formu som sa snažil načasovať práve na vrchol sezóny a ako sa ukázalo, vyšlo mi to. V kútiku duše som v zisk medaily dúfal, no viac som počítal s umiestnením do šiesteho miesta.
Aké ste mali pocity ráno pred súťažou? Cítili ste „v kostiach“, že dnes je ten deň, kedy by to mohlo vyjsť?
- Ráno bola v slovenskom tíme dobrá nálada, čo je veľmi podstatné. O konkurencii som vedel všetko, nemalo ma teda čo prekvapiť. Čakalo ma prevýšenie dvetisíc metrov s dĺžkou preteku okolo dvadsať kilometrov, z toho sme absolvovali tri výšľapy a tri veľmi ťažké zjazdy. Bolo teplo, čo mi vyhovovalo. Bojoval som aj o druhé miesto, no pri poslednom výšľape som musel zastať na desať sekúnd, keďže sa mi v batohu pravdepodobne vzpriečila sonda. Práve som dobiehal druhého Adriena Piccota z Francúzska, no potom som si už strážil tretiu priečku.
Od koho ste prijali prvé gratulácie?
- Môj veľmi dobrý kamarát, Poliak Andrej Bargiel, mi blahoželal ako prvý. Pridali sa českí skialpinisti, talianski a postupne ďalší.
Okrem zisku bronzovej medaily, ste absolvovali aj vertikálne preteky, kde ste skončili na šiestom mieste.
- Je to čistá časovka. Žiadne lyžovanie, žiadna technika. Iba sa šliapalo štyri kilometre smerom do vrchu. Niet času na taktizovanie, pretekár to musí odpáliť hneď od začiatku. Podobá sa to napríklad behu do vrchu alebo cyklistickej časovke. Táto súťaž mi veľmi pomohla pred pretekami jednotlivcov. Získal som sebavedomie, čo bolo veľmi dôležité. Súťaž bola dôležitá aj preto, že som si mohol pozrieť svojich budúcich súperov v kategórii jednotlivcov. Niektorí sa pýtali, či sa aj vo vertikálnej kategórii nedalo dostať medzi trojicu najlepších. Ono je to ťažké, veď štyria pretekári sa zmestili do dvadsaťpäť sekúnd.
V obidvoch kategóriách dominovali domáci Taliani a Francúzi. Sú to práve tieto dve krajiny, ktoré udávajú trend európskemu skialpinizmu?
- Samozrejme. Taliani sú veľkou skialpinistickou veľmocou. Na každé preteky, nielen na týchto, ich príde veľké množstvo. K špičke však určite patria aj Francúzi, Španieli aj Švajčiari.
Ako potom tieto veľmoci vnímali váš výsledok? Museli byť veľmi prekvapení.
- To boli a naozaj veľmi. Slovenský skialpinizmus už dlhé roky nesiahol na medailu. Naposledy získali cenný kov pred štyrmi rokmi sestry Dobošové, ale v juniorskej kategórii. Môj tréner Peter Svätojanský, i keď mal minulý rok výbornú sezónu, na medailu nedosiahol. Na majstrovstvách sveta skončil piaty. Zvíťazil však v najprestížnejších pretekoch na svete - známej Pierra Mente.
Odhliadnuc od súťaží, ako na vás pôsobila oblasť Alpago?
- Sú to talianske Dolomity. Oblasť Alpago je obrovské územie obklopené štýlovými dedinkami. Čo je zaujímavé, neboli tam žiadne vleky. Čistá príroda. Celé preteky boli veľmi dobre zorganizované, na každom ťažšom úseku stál jeden vojak a doslova nám dohováral hlavne pri zjazdoch, kde si máme spomaliť kvôli nebezpečnému úseku.
Európsky šampionát máte za sebou, no veľa oddychu si zrejme nedoprajete.
- V pondelok (9. marca, pozn. red.) si odchádzam plniť svoj skialpinistický sen. Spolu s Dolnokubínčanom Milanom Pisarčíkom odchádzame na slávnu Pierra Mentu. Kým cyklisti majú Tour de France, my skialpinisti máme tiež svoj najprestížnejší pretek. Po návrate ma čaká Stredoeurópsky pohár a vyzerá to tak, že spolu s Petrom Svätojánskym a Andrejom Bargielom absolvujem v Taliansku ešte jedny špičkové preteky. Po sezóne si dám poriadny májový oddych a od júna začne opäť príprava. Budúci rok ma čakajú majstrovstvá sveta vo Švajčiarsku, kde budem ešte stále vo svojej kategórii do 23 rokov.
Juraj Laštík by bez svojich najbližších - otca, bratov, priateľky, trénera Petra Svätojánského, ako i bez sponzorov určite nedokázal to, čo sa mu v Taliansku ziskom bronzovej medaily z „Európy“ podarilo.
