Pani Hviezdoslavová zomrela, keď som sa učil písať U

Služby Božie boli dôstojným začiatkom osláv 160. výročia narodenia P. O. Hviezdoslava. V nálade týchto osláv som sa začítal do knihy Jany Juráňovej Žila som s Hviezdoslavom (Bratislava Aspekt 2008). Román je o Hviezdoslavovej manželke Ilone, rodenej Novákovej. Prečítal som ho na jeden dúšok a potom ešte raz, pomaly porovnávajúc text s tým, čo som vedel z roz-právania mojej mamy, i s mojimi osobnými poznatkami.

Zomrela, keď som bol prváčik
Bol to pre mňa zvláštny pocit čítať knihu, opisujúcu život ľudí, ktorých som dobre poznal a prostredie, v ktorom som vyrastal: mesto Dolný Kubín, oba domy so záhradou, ktorá ich spájala.
Najkratšie som poznal hrdinku knihy pani Hviezdoslavovú (1860 – 1932). Keď sme sa presťahovali do Kubína, mal som štyri roky. Pamätám sa veľmi dobre na izbu, v ktorej bývala, ich bývalú spálňu, i skriňu, na ktorej bola klietka s kanárikom Mandym. Chodili sme ju s mamou navštevovať, občas sme mohli nakuknúť do básnikovej pracovne, kde ostalo všetko tak, ako keď žil. Dnes pracovňu môžeme vidieť, tak ako bola, v Hviezdoslavovom múzeu. Ilona Hviezdoslavová zomrela, keď som bol prváčik, učili sme sa práve písať U. Mama a stará mama ju chodili denne navštevovať z domu „na záhumní“, kde sme bývali, do domu „na námestí“, kde básnik a jeho žena bývali od roku 1899 a v ktorom aj zomreli.

Je hrdinkou Maturity
Ilona Országhová - Hviezdoslavová sa jej hovorilo až v posledných rokoch básnikovho života - bola dcérou môjho prastarého otca Samuela Nováka (1816 – 1895), dolnokubínskeho evanjelického farára a oravského seniora. Bol účastníkom diania v revolučných meruôsmych rokoch 19. storočia. Brat pani Hviezdoslavovej a súčasne môj starý otec Pavel Samuel Novák (1858 – 1925) prevzal po otcovi faru aj seniorát. Počas jeho pôsobenia bol v Kubíne postavený terajší evanjelický kostol. Manželku mal starý otec z Banskej Bystrice, Oľgu, rodenú Kardossovú (1864 – 1960). Stará mama pre mňa vždy bola a zostáva symbolom rodiny.
Pavel a Oľga Novákovci mali štyri deti, moja mama Ilona, vydatá Hegerová (1899 – 1983), bola najmladšia. Pôvodne bola učiteľkou a dlhé roky riaditeľkou Literárneho múzea P. O. Hviezdoslava, neúnavnou propagátorkou jeho diela a organizátorkou kultúrneho života v Kubíne. V knihe Žila som s Hviezdoslavom je hrdinkou kapitoly Maturita.

Bolo to tak
Pri čítaní Juráňovej knihy som sa vžíval do opisovaného deja a podvedome porovnával. Je až neuveriteľné, ako rozprávanie súhlasilo. Nestalo sa mi ani raz, že by som v duchu zaprotestoval „tak to nebolo“ alebo „tak sa to nemohlo stať“. Autorka vystihla atmosféru rodiny i spoločnosti tak, že si človek môže myslieť, že bola súčasníčkou udalostí, a nie, že sa narodila štvrťstoročie po smrti hrdinky románu.
Príbeh začína, keď pani Hviezdoslavová dostane pozvánku do Prahy na slávnostné odhalenie busty P.O. Hviezdoslava v Panteóne Národného múzea 2. februára 1930. S pozvánkou v ruke spomína na spoločnú cestu životom s najväčším slovenským básnikom, na chvíle smutné i veselé, na rodinu jeho i svoju. I na to, ako boli v ich manželstve rozdelené úlohy. Dominantný manžel a inteligentná, dobre vychovaná a primerane vzdelaná žena. Vytvárala mu pohodu, zázemie. Život s ním iste nebol jednoduchý, o to väčší je jej podiel na jeho práci a úspechu.

Žili skromne
Jana Juráňová chce v knihe podčiarknuť dôležitosť úlohy ženy, ktorá zostala v tieni slávneho muža. Ukazuje život s básnikom z pohľadu ženy a pritom sa pevne pridržiava faktov. No nie všetkých. Juráňová je – azda podobne ako básnik a jeho manželka – povznesená nad materiálnosť. Takmer sa nedotýka finančných pomerov Hviezdoslavovej domácnosti. Tie boli skromné. Pre nedostatok prostriedkov boli manželia chtiac-nechtiac „priviazaní“ k rodnej Orave, uviaznutí v nej „ako dva balvany“. Autorka približuje smútok pani Hviezdoslavovej za tým, že nemôže cestovať po svete a že ju muž nezobral na cestu po Nemecku, na ktorú sa vybral so švagrom, evanjelickým farárom, zbierať prostriedky na stavbu nového kostola (mimochodom cesta sa konala z iniciatívy seniora, takže bola zrejme hradená z prostriedkov zboru). Tým, že sa Juráňová nezmieňuje o obmedzujúcich materiálnych pomeroch domácnosti, vzniká dojem, že pani Hviezdoslavovej sa pre mužskú necitlivosť či nevšímavosť uzatváral svet. Ten je však trochu nespravodlivý voči básnikovi.
Napriek tomuto malému prešľapu je kniha Jany Juráňovej krásnou a dôstojnou spomienkou na básnika, na jeho vzácnu spolupútničku na cestách a necestách prelomu 19. a 20. storočia. Je osobitným príspevkom v roku, keď si pripomíname 160. výročie Hviezdoslavovho narodenia