Článok pokračuje pod video reklamou
JÁN SMOLEŇ VYTVORIL spolu s českými kamarátmi novú lezeckú cestu na jednej z najneprístupnejších venezuelských stolových hôr.
Väčšina stolových hôr vo Venezuele je pre bežného smrteľníka nedostupná. Inak ako s pomocou horolezeckej výstroje sa na ne nedá dostať. Cieľom česko-slovenských dobrodruhov bola stolová hora Acopan Tepui, týčiaca sa nad malou indiánskou osadou Junek.
Sprevádzal ich náčelník
Ján odchádzal s kamarátmi deň pred Silvestrom. Ich výlet trval šesť týždňov, domov sa vrátili začiatkom februára. Z Prahy sa letecky dopravili do Frankfurtu, odtiaľ letelo lietadlo priamo do Caracasu, hlavného mesta Venezuely. „Odtiaľ sme cestovali autobusom asi dva dni na opačný koniec krajiny. Pricestovali sme do dedinky, odkiaľ nás malé lietadlo dopravilo pod náhornú plošinu. Oblasť, v ktorej sme strávili dva týždne, sa nachádza pár kilometrov od brazílskych hraníc. Je to národný park, rozlohou veľký približne ako dve Slovenská,“ hovorí 28-ročný skalolezec.
Keďže je zakázané pohybovať sa po parku samostatne, Európania si museli zaobstarať sprievodcu. Nimi boli práve Indiáni z osady. „Nás sprevádzal sám náčelník. Nemali sme veľa peňazí, tak sme sa s ním dohodli, že nás zavedie pod skalu, pobudne tam s nami dva dni a potom nás nechá samých. Bolo dobré, že bol s nami. Vysvetlil a ukázal nám množstvo potrebných vecí, ktoré sa nám neskôr zišli.“
Strach z džungle
Zaujímavosťou stolovej hory, na ktorú Jano liezol, je jej relatívna nedotknutosť. Skala je z pieskovca. Stolová hora leží v dažďovom pralese. K jej stenám vedú cesty, ktoré môžu trvať od jedného do šesť dní. Celý čas pritom kráčate hustou džungľou. Túto oblasť už navštívilo niekoľko európskych lezcov. Pred desiatimi rokmi sa tam dostala dokonca aj skupina Slovákov. Keď indiánsky náčelník odchádzal od partie horolezcov, označil im pre lepšiu orientáciu dôležité smery ciest. Ako? Mačetou vyrezal značky do stromov. „Priznám sa, že sme z džungle mali trocha obavy. Šli sme do nej s rešpektom. Prekvapilo nás však, že takmer s ničím, čo sme si predstavovali, sme sa nakoniec nestretli. Ani nebezpečný hmyz, ani had na každom kroku. Upokojili nás aj slová náčelníka, ktorý nám povedal: Pozrite sa na moje deti, chodia bosé, nahé a sú zdravé a živé. Nič sa im nestalo,“ rozpráva J. Smoleň.
Eufória z dobytia vrcholu
Pôvodne mali štyria lezci vyhliadnutú 700-metrovú stenu, na ktorej chceli urobiť novú cestu. Priamo na mieste však zistili, že prístup k nej je takmer nemožný. „Nachádzala sa asi v 60-stupňovom sklone a prístupová cesta bola husto zarastená. Hodinu sme sa mačetami presekávali len nejakých 15 metrov. A keby sme tam aj cestu urobili, za polroka by to tam znova zarástlo a nikto by sa k nej nedostal. Taká cesta pre mňa nemá hodnotu, ak ju už po mne nikto nevylezie.“ Vybrali si teda inú stenu – 400-metrovú, ktorá už síce nebola taká vysoká, ale po novovytvorenej ceste si budú môcť lezci vyliezť aj o niekoľko rokov.
Výstupu po nepreskúmanej ceste sa v kruhu lezcov hovorí prvovýstup. Cestu začínajú robiť väčšinou odspodu. Ján so spolucestovateľmi sa rozdelili do skupín po dvoch. Striedali sa po jednom dni. „Lezie sa po logických líniách. Na vytipovaných miestach sme do skaly ručne vyvŕtali otvory pre istenie, ktoré sme tam nechali pre ďalších lezcov. Tak si budú môcť prejsť po ceste, ktorú sme vytvorili.“ Vytvorenie novej cesty im trvalo päť dní. Keď sa dostali na vrchol stolovej hory, zaplavil ich pocit eufórie. „Sedeli sme na vrchole hodinu, hodinu a pol a nasávali atmosféru víťazstva. Bolo to niečo úžasné. To bol pre nás najlepší moment zadosťučinenia za tú drinu, ktorú sme podstúpili,“ opisuje nezabudnuteľné zážitky Ján. Cestu nazvali Indiánska stezka.
Rovnaká krvná skupina
Indiáni, s ktorými sa Ján stretol, už sú poznačení civilizáciou. Nechodia oblečení v tradičných odevoch a turistov prijímajú ako bežnú súčasť svojho života.
„Ale ako ľudia sú to stále Indiáni. Sú hrdí a náčelník sa v osade stále teší najväčšiemu rešpektu. Dalo sa s nimi dohodnúť a keď sme potrebovali pomôcť, nemali s tým problém,“ spomína na Indiánov spod stolových hôr Ján.
Po naplnení hlavného cieľa, za ktorým pricestoval do juhoamerického štátu, sa s kamarátmi vybral ešte na potulky po krajine. „Na spiatočnej ceste sme si vyskúšali lezenie nad morom. Je to pomerne nové odvetvie v lezení. Lezie sa bez lana a istenia, a keď spadnete, tak spadnete do vody. Tri dni sme potom strávili v Caracase. Mám z tej krajiny dobrý pocit. Ľudia boli prívetiví. Možno to bolo spôsobené aj tým, že sme sa pohybovali hlavne medzi lezcami. Takže to boli vlastne ľudia rovnakej krvnej skupiny. Dôležité pri návšteve takejto krajiny je aj to, aby ste sa nepohybovali po miestach, kde je to nebezpečné a nemáte tam čo robiť,“ uzatvára Ján Smoleň.
