iekedy mi neodpovie. Inokedy musím ísť do Zuberca zistiť, čo je tam nového, lebo Zuberec mal zo všetkých hornooravských dedín jeho veterinárneho obvodu najradšej.
Po vianočnom čase mi povedal: Napíš o zlodejoch kvetov na cintorínoch, lebo už aj tu začínajú. To je hanba, rušiť náš pokoj. Zneužiť úctu živých voči svojim mŕtvym. Kvety sú vždy symbolom. Keď ich niekto zničí na cintoríne, je to svätokrádež. Keď ich niekto ukradne, je to čo? Hanba človeka, mesta, národa. Tak je to! Prišli pred sviatkami aj počas sviatkov mnohí, zasvietili, pomodlili sa, porozprávali sa s drahými mŕtvymi. Jedno malé dievčatko ma dojalo, nad neďalekým hrobom starkej zaspievalo krásnym hláskom Tichú noc. Potom prinieslo vody a nalialo do vázičky, aby živá ruža, ktorú prinieslo, nezvädla skôr, ako odíde. A potom príde dajaký výrastok, ktorého otec zabudol vyťať, keď ho mal vyťať, a ten zasran tú ružu zahodí a ešte sa zasmeje. A ešte sa tým pochváli aj partii, čo pofajčieva obďaleč, pri márnici. Rehocú sa ako vojaci, čo prichádzali s frontou, ich reč bola hrubá a smiech drsný ako vojna. Treba s tým dačo robiť, nemyslíš? Čo mám strážiť cintorín?, vravím mu. Či mesto dá plateného strážnika? Či mestskí policajti budú musieť aspoň raz odbehnúť v brezovickú stranu?
Pochodil som trochu za touto témou po iných obciach a mestách. Porozprával sa s hrobníkmi. S tými, čo pochovávajú. So správcami cintorínov, ak chceli so mnou hovoriť. S ľuďmi, ktorých som stretol nad hrobmi. Vyšla mi z toho pre zlodejov kvetov z hrobov, pre anarchistov, ktorých životným cieľom je ničiť, pre šíriteľov neúcty voči živým, voči pamiatke mŕtvych jedna veľká výstraha.
V Považskej Bystrici sa stalo (2007): zlodejka kvetov vzala z obrovskej vázy krásne ľalie. Len čo pokročila od hrobu, chytila ju za nohu studená ruka. A nepustila ju. Tú ženu našli ráno pri hrobe - ležala na zemi, úplne šedivá, dodnes je na psychiatrii. To miesto na nohe má dodnes úplne fialové, akoby odupreté.
V neďalekej obci, v Prečíne, pribehol domov z obecného cintorína osemnásťročný mládenec a ako bez duše kričal: Zamknite vchod! Všetky dvere zamknite! Je tam kostlivec! Stará mať ho zabalila do mokrej plachty. Nepomáhalo. Obalili ho celého studenou kapustou zo suda. Nepomáhalo. Natreli ho borsučou masťou proti čarom. Nepomáhalo. Upokojil sa až nadránom. Povedal: Chcel som zagratulovať Zuzke (to je jeho milá) a nemal som ani korunu, tak som z cintorína vzal krásne ruže...
V Modre mi spolužiak zo strednej školy rozprával, že legenda o záhrobnej pomste je pravdivá, lebo z nemenovanej rodiny (rok 1992) jeden kradol z cintorínov kvety a potom ich predával. Neskôr si založil kvetinárstvo a kradol vraj aj na okolí, len čo človeka pochovali, už mal najatých výrastkov, ktorí mu nocou nosili živé kvety z čerstvých hrobov. V tom istom roku mu zomrela dcéra. O rok žena. Spadla mu rozostavaná stavba. On dostal zvláštnu chorobu: za tri mesiace sa z neho stratili svaly. Zostali mu len kosti, šľachy, žily a koža. Ešte vraj žije, ale poskladá sa na noc do maličkého košíka, taký je zmenšený. a spieva tenkým hláskom stále to isté: Odpuuuustiiiite miiii!
V Bytči mali zlodejku kvetov. Špecializovala sa na chryzantémy. Minulý rok po sviatku všetkých svätých šla z cintorína do kostola. Skôr, ako prekročila prah krásneho kostola, mala na hlave obrovskú vázu plnú vyschnutých chryzantém, ktoré smrdeli mŕtvolným pachom. Tá váza sa nedá odstrániť, povedali lekári. Vázu rozbila kladivom. Ale suché smradliaky jej rastú rovno z hlavy dodnes.