MÚTNE. Kongregáciu Školských sestier de Notre Dame v roku 1972 komunisti zo Slovenska vyhnali, majetok kongregácie zhabali. Školské sestry boli sestry – učiteľky, pôsobili na slovenských školách. Sestry sa usadili v Prahe, kde zdedili malý domček. V ňom si založili svoju vlastnú školu. V záujme zachovania starých remesiel, ktoré sa časom takmer vytratili, otvárali každý rok iný remeselný odbor. U sestier de Notre Dame študovali keramikári, vlásenkári aj vitrážisti. Do rehole patrila i teta našej výšivkárky, a tá si želala, aby Mária študovala výšivkárstvo. Mária sa nebránila a do školy, hoci bola až v ďalekej Prahe a jediná v celom Československu, sa celkom tešila.
Výšivkárstvo študovala
„V tom roku, keď som mala nastúpiť, mi teta odkázala, aby som ešte rok počkala, že výšivkárstvo budú otvárať neskôr,“ hovorí Mária Boleková. Ten rok nepremrhala. Prihlásila sa do Nižnej, študovať umelecké kováčstvo. V nasledujúcom roku odbor otvorili a prijali naň 12 dievčat. Remeslo študovali celé štyri roky. Na otázku, čo sa dá na vyšívaní študovať štyri roky, nám Mária Boleková v krátkosti predstavila históriu látok, históriu obliekania, farbenia i samotného vyšívania. Už sme nepochybovali, že na tomto krásnom remesle je čo študovať.
Patentované vzory
nerozdáva
Mária Boleková z Mútneho bola jednou z mála, ktorá mala to šťastie študovať u školských sestier de Notre Dame. Sestry mali totiž patentované vyšívacie vzory, ktoré poznajú len ich žiačky. Po páde komunizmu sa pražská škola rozpadla a sestry – učiteľky sa vrátili späť do škôl. Odbor výšivkárstvo zanikol, ale vzácne patentované vzory a špeciálnu techniku vyšívania sestry nechceli len tak rozdávať. Jednou z mála absolventiek odboru, ktoré ich majú, je práve Mária Boleková. Vzory používa, no hoci už dostala viacero žiadostí, aby ich poskytla, nerobí to.
Výšivky ako maľované
Pri pohľade na prácu Márie Bolekovej by ste povedali, že jej výšivky ani nie sú vyšívané, skôr maľované. Za kvalitne odvedenou prácou sa skrýva šikovnosť autorkiných rúk, ale i kvalita nití a špeciálny šicí stroj. „Učila som sa na novom stroji. Staré adlerky vymanili japonské yukiny. Keď som nastúpila ako učnica, ešte som nemala žiadne skúsenosti, tak ma posadili k novému stroju, nech si zvykám. Podobný mám doma dodnes.“
Vyšila už hocičo
„Doposiaľ mi nikto nič nereklamoval,“ poklepká si na drevo pani Mária. „A ak sa to náhodou niekomu nepáčilo, doposiaľ mi to nikto nepovedal do očí.“
Mária Boleková doposiaľ neodmietla žiadnu prosbu o výšivku. Často zvykne vyšívať obrusy do kostolov špeciálnou technikou richelieu, kňazské ornáty, výnimkou nie sú aplikácie na spoločenské šaty či kabáty. Jej umelecká zručnosť sa však azda najviac prejavila pri reštaurovaní historickej zástavy dobrovoľného hasičského zboru v Námestove. „Prišli za mnou, že si dali vyšiť zástavu, ale tá práca sa im nepáčila, tak to vraj skúsia u mňa,“ hovorí. „Vyšila som im ju vlastnou technikou a potešilo ma, že boli spokojní.“ Spomínaná historická zástava je takmer na nerozoznanie od takmer storočného originálu.
Vyhľadávajú ju
Výšivky pani Márie si vyžadujú veľkú dávku vytrvalosti, času i zručnosti. Jej práce už putovali do Rakúska, Nemecka, odev pre Pražské Jezuliatko, ktorý vyšívala, skončil ako dar v kráľovskej rodine v Anglicku.
Autor: VERONIKA PRISENŽŇÁKOVÁ