Článok pokračuje pod video reklamou
a Conovera. (Rozloha priestoru: stavby na 4 hektároch, mnohokrídelný dom, hosťovské domy, domy pre služobníctvo, garáže, žrebčínec, sklady, a pod. Lesy a pasienky, kam oko dovidí). Pán Gold chodí s dcérou výstredného starca, chce sa s ňou oženiť. Zdravý, vulgárny starý zurvalec Conover žije v obrovskom dome sám, iba so služobníctvom. Gold nocoval v spálni, v ktorej sa skoro stratil. Na jeho posteľ by vošli štyria.
Pri raňajkách čakala Golda légia sluhov, černosi s rovnakou farbou pokožky. Stáli na vopred určených miestach. Uniformovaní. Pod dozorom staropanenskej belošky. Golda čakal dvadsaťmetrový stôl s obrovským množstvom jedál: moriaky, jarabice, prepelice, holúbätá, husi. Ozrutné vyúdené šunky. Misy lievancov, košíky vajec, pôlty slaniny. Kotlíky plné jedál. Kanvičky. Hrnčeky. Misky. Jedlá v rajničkách. Studená vločková polievka v diežkach, teplá v kotlíkoch, pod kotlíkmi tlel ohníček. Klobásy na tanieroch. Mäso v miskách. Pyramídy masla. Debničky plné syrov. Mliečniky s mliekom. Kanvice kávy. Koreniny v karafách, fľaštičkách, v mištičkách. Pečená bravčová hlava na striebre. Dvadsať druhov chleba. Polievkové misy s horúcim zajačím a srnčím gulášom. Pol hektolitra čerstvých lesných malín. Plné kade všakovakej zeleniny. Vína španielske, francúzske, portugalské, iné. Tvrdý alkohol od ruskej vodky dozrievajúcej v špeciálnych sudoch zo sibírskych stromov, až po svetové značky whisky. Stoly boli prestreté bielymi obrusmi, servis pre 500 (slovom: päťsto) osôb.
A jediným hosťom bol – Gold. Začali ho – bezzvučne - obsluhovať desiatky černochov v rovnakých uniformách.
Pravdaže, je to fikcia spisovateľa, ktorý vo všetkých románoch satiricky hyperbolizuje (nadsadzuje).
Iný príklad: Maxim Gorkij bol počas porevolučnej emigrácie v USA. Mal prianie: stretnúť sa so živým multimilionárom. Umožnili mu to. Stretol sa so starčekom, ktorý v obrovskej jedálni raňajkoval sám. Nožíčkom si krájal pomaranč. Jedol opatrne. Spisovateľ sa ho spýtal: Čo robíte s toľkými peniazmi, keď žijete sám a raňajkujete jeden pomaranč? Odpoveď znela: S peniazmi? Zarábam nimi ďalšie peniaze.
Skúsil som osloviť môjho bývalého žiaka, ktorý žije síce na Slovensku, ale nie na Orave. Má sa, no... v porovnaní s inými majetnými na okolí - nadpriemerne. Veľký dom. Veľká záhrada. Vysoký živý plot. Trojgaráž. Dom pre dve rodiny. To sa dá vidieť zvonku. Chcel som ho navštíviť osobne. Veľmi slušne moju návštevu odmietol. Napísal mi: Veľmi rád by som Vás u nás privítal. Ale mám obavy, že Vaša prirodzená spisovateľská zvedavosť by vám dala námet na článok, v ktorom by ste ma poriadne vyobracali, možno aj vysmiali. Rešpektoval som to. Stretli sme sa v reštaurácii Slovenského rozhlasu, pri dobrom víne. Podebatovali. Pospomínali. Humor nám nechýbal. O majetku ani slova. O návšteve – ani slova. Darí sa mi, -znela jeho odpoveď na otázku ako sa mu darí.
Prišiel som domov. Malá kuchynka. Za stôl vojdú najviac traja. Pozháňal som všetko, čo sa dalo. Uvaril som guláš z hovädzej kližky. Z bravčového karé studené prírodné rezne. Upiekol hranolky. V hoteli Roháč kúpil frišnú malú knedľu, ešte sa z nej parilo. Všetky koreniny som vyložil. Všelijaké polevy, ktoré si syn doma odložil, tiež. Urobil som si plný stôl; čo nevošlo na stôl, dal som bokom, na obločnicu, čo nevošlo na obločnicu, na kuchynskú linku, čo nevošlo ani tam, na chladničku. Sadol som si. Raňajkoval som sám. Cítil som sa ako románový hrdina. Priznávam: chýbala mi domáca šunka...
Vo vlaku ma schytila hnačka. Bola to vraj črevná chrípka, ktorá zasiahla v čase veľkého odmäku aj Oravu. Taký je život, napísal známy básnik.
