ubehlo tento pondelok presne päť mesiacov.
Mariána začalo zdravie trápiť pred 14 rokmi. Mal zvýšený tlak, horšie sa mu dýchalo a jeho telo neunieslo väčšiu fyzickú záťaž. Spočiatku tieto príznaky pre-hliadal. Odôvodňuje to tým, že nemal čas ísť k lekárovi. No napokon ho zhoršujúci sa zdravotný stav prinútil vyhľadať lekára.
Bol tesne pred smrťou
„Kardiológ zistil, že mi srdce bije nepravidelne a dosť slabo. Najprv ma liečili liekmi. No v roku 2002 som prekonal ťažký infarkt. Nejako som sa z toho pozviechal a po pol roku som sa vrátil do práce. Ale už to nebolo ono,“ rozpráva Marián. Jeho stav sa potom rapídne zhoršil. „Nedokázal som urobiť ani tri kroky, hneď som sa zadýchal. Nevládal som sa oholiť, poumývať. No, ako človek, ktorý je tesne pred smrťou.“
Marián mal ochorenie ľavej srdcovej komory. Tá mu v najkritickejšom čase pre celkové zväčšenie srdca fungovala len na päť percent.
To už o M. Sališovi vedeli aj v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave.
„Ako prvé sa vás na transplantačnom oddelení spýtajú, či ste ochotný podstúpiť takú náročnú operáciu. Nie každý ju totiž zvládne a nie každý je na to vhodný. Ak súhlasíte a vyplníte potrebné tlačivá, zaradia vás do zoznamu čakateľov na srdce,“ hovorí prvý muž na Orave s transplantovaných srdcom.
Mal srdce na elektriku
Všetko bolo na dobrej ceste, keď lekári Mariánovi zistili, že ho nemôžu operovať. Zistili mu totiž vysoký pľúcny tlak. „Dovtedy som ani netušil, že niečo ako pľúcny tlak existuje. Našťastie, v tom čase v Amerike a Česku s úspechom zavá-dzali do tela umelé srdce. Jeho fungovanie spočívalo v tom, že chirurgovia zaviedli priamo do nefunkčnej srdcovej komory niečo ako turbínku, ktorá pracovala namiesto nej a zabezpečovala prietok krvi. Turbínku poháňali dve baterky, takže som mal vlastne srdce na elektriku. Baterky som musel vymieňať každých päť hodín. Na noc som sa napájal na nabíjačku. Obmedzovalo ma to trochu, samozrejme, ale pomohlo mi to prežiť.“
Počas tohto obdobia Marián pribral 30 kíl. Začalo mu opäť chutiť a jeho zdravotný stav sa viditeľne zlepšil. Vedel však, že je to len dočasné riešenie. Najdôležitejšie ale bolo, že sa mu upravil pľúcny tlak a tak mohol podstúpiť transplantáciu.
Heslo: srdce
V čase, keď nejestvovali mobilné telefóny, museli pacienti čakať na nové srdce priamo v nemocnici. Ak bolo treba - rok, aj dva. Dnes je čakateľ doma na telefóne a len čaká, kedy mu z národného ústavu zavolajú. „Doktori ma upozorňovali, že to môže byť riskantné. Ale nebolo o čom rozmýšľať. Či zomriem tak, alebo onak, bolo to jedno. Za pokus to stojí,“ opisuje svoje myšlienkové pochody pred transplantáciou M. Sališ.
Akonáhle pacientovi z nemocnice zatelefonujú, musí byť pripravený a do Bratislavy sa dostaviť do štyroch hodín. „Pamätám si, že vždy keď mi zazvonil telefón, som bol ihneď v strehu. Myslel som si, že ma už volajú. Tak som si potom číslo nemocnice uložil v telefóne pod heslom Srdce. Povedal som si, že keď príde ten čas, budem presne vedieť, že mi volajú oni.“ Zavolali 23. septembra 2008 o jedenástej predpoludním.
„Brala ma rýchla, takže za dve a pol hodiny sme boli v ústave. Ľudí, ktorí žijú na východnom Slovensku, priváža do ústavu vrtuľník alebo dokonca lietadlo.“
Dostal 35-ročné
Pacient sa vraj o darcovi dozvie len veľmi málo. „Povedia vám najviac, aké staré to srdce je. To moje má 35 rokov. Keď ma priviezli do ústavu, dotyčný darca ešte ležal na operačnom stole, lekári udržiavali jeho orgány pri živote. Predpokladám, že šlo o nejakú dopravnú nehodu.“
Oravčana operovali nadránom. Transplantácia trvala deväť hodín. Prvé dva dni po operácii vyzeralo všetko v poriadku. Ale potom zrazu Mariánovi prestali fungovať orgány. Lekári ho museli priviesť do umelého spánku. Vyčkávali, ako sa s novým srdcom telo vysporiada. Po čase sa funkcie začali obnovovať.
„Keď je všetko v poriadku, pacienta pustia domov za tri týždne. Ja som strávil v nemocnici dva mesiace. Mesiac som ležal na chrbte bez toho, aby som sa otočil. Za ten čas mi tak ochablo svalstvo, že som nedokázal sedieť, vstať, dokonca ani udržať mobilný telefón v ruke. Pamätám si, ako mi doktorka povedala: My sme už urobili všetko, teraz nám musíte pomôcť vy. Nechápal som to, až neskôr som si uvedomil, že naráža na psychiku. Len tá ma mohla pozviechať. Tak som začal vedome bojovať. Povedal som si, že mám kopu známych, ktorí ma určite ešte chcú vidieť a kopec roboty, ktorú by som chcel spraviť.“
Ako sa žije s cudzím srdcom
Od Mariánovej transplantácie ubehlo päť mesiacov. Jeho život sa pomaly vracia do normálnych koľají. Musí síce ešte chodiť na kontroly, ale to je oproti tomu, čo už podstúpil, iba smeť. Teší sa, keď si bude môcť s kamarátmi opäť zahrať futbal a tenis. Verí, že to bude čoskoro, akonáhle sa dostanú do formy jeho pľúca. Potom bude môcť znova žiť plnohodnotný život. „Chcem byť ešte užitočný,“ vyhlasuje.
Aké to je – žiť s cudzím srdcom? „Uvedomujem si to, ale snažím sa na to nemyslieť. Beriem to tak, že patrí ku mne, je mojou súčasťou. Je to tak, ako keď v aute vymenia starú nefunkčnú súčiastku,“ tvrdí Marián Sališ, ktorý robil 27 rokov sudcu. Priznáva, že práve stres v práci a nesprávna životospráva prispeli k tomu, že mu zdravie prestalo slúžiť. Ostatným preto radí: „Neodkladajte kontroly u lekára, športujte, žite striedmo. A prestaňte fajčiť! Aj ja som fajčil, ale prestal som.“