že ho zaviedli aj do svojich radov i s pozdravom Na stráž!
Totalitný proťajšok – stalinizmus – žiaden špeciálny pozdrav nemal, ba nemal ani kolektívny výkrik. Namiesto zdvihnutej pravice úsmev, mávanie na pozdrav akoby z okna, a kolektívne nadšenie zdraviace milovaných vodcov. Stačilo predsa pekné pero, podpisujúce trest smrti aj za banalitu.
Český politik, bývalý premiér Miloš Zeman píše vo svojej knihe Jak jsem se mýlil v politice, že aj on vo funkcii premiéra uplatňoval fűhrerprinzip – vodcovský princíp, ktorý nazval „kvázimonarchistickým gestom“. Ten princíp je jednoduchý: na kandidátku sa dostane človek, ktorého označí vodca (predseda strany). Tak sa stávalo, stáva a stávať bude aj v demokraciách vyspelých či začínajúcich, že mocichtiví rýchlo spoznali, spoznávajú a budú spoznávať stále fungujúci vodcovský princíp. Čo im zostáva? Vynaložiť maximálne úsilie, aby sa vodcami stali, a to, prosímpekne, bez porušenia demokratických zásad, zákonov, a podobne. Nemusíš sa hneď dostať na výslnie priam národné. Stačí získať vodcovské miestečko v regióne. Potom si ho treba upevňovať, nepripustiť jeho oslabenie. A – dávať na vedomie: ja som tu prvý! Potom treba postupne ovládnuť bojisko. Dobrý vodca má veľa zbraní: zastupiteľské orgány, senát, výbory, komisie, parlament. Musí byť šikovný, aby zistil, koho má (alebo môže mať) nad sebou, koho pod sebou. Aké má zázemie. Koho zastupuje. Kto má aké silné stránky. Každý má aj slabé stránky. Jeden trpí na alkohol všeobecne, iný len na dobrý koňak. Druhý má slabosť pre mladé ženy. Iný pre strednovekové ženy. Tretí túži po (aspoň) obmedzenej právomoci. Štvrtý je spokojný, keď môže byť dobrým informátorom a zhromažďuje pre vodcu klebietky. Piata je baba s chlapským rozumom. Šiesta vie prefíkanosť zakrývať klamnou ľahostajnosťou. Siedmy nemá žiadne zásady, preto sa vyhlasuje na každom zasadnutí za zásadového. Ôsmy sa pridá vždy na tú stranu, ktorá je presvedčená, že má pravdu. Deviaty sa vopred dohodne s vodcom, že bude proti nemu, aby bola aj opozícia, ale v zásadných veciach bude vždy hlasovať s ním. Desiata je tajnou obdivovateľkou vodcových kladných vlastností („Bože, On je vždy taký nesmierne úprimný!“). Jedenásty si zapisuje vodcove chyby aj chybičky, prerieknutia, počet koňakov, prípitkov, výhod vyplývajúcich z funkcie, zneužitých výhod, výhod nevyplývajúcich z funkcie (ale vodca si o nich myslí, že áno). Ďalší (možno poctivý úradníček) si zapisuje služobné jazdy, a vo svojej poctivosti aj neslužobné. A svoje zápisky starostlivo zamyká podľa princípu „všetko sa raz zíde“.
Vodcovský princíp ráta vždy so strachom. Na niekoho stačí nabliakať a dotyčný má plné gate aj vtedy, keď mu ich každý týždeň operú. Niekomu treba povedať nenápadne, medzi rečou: „Tvoj brat bol vlani odsúdený, počul som, že aj ty si zapletený.“ Ďalšiemu: „Vraj máš frajerku, a to nie jednu, ty si ale koťuha!“ Inému: „Tvoja žena ti vraj zabieha, popíja v pizzerii, a deti sa túlajú po sídlisku.“ Po takejto nejakej vetičke sa dá pokojne pokračovať v debate o výhodách chovu prasiat v domácom chlieviku, o kvalitnej udiarni, o tom, ako po zakáľačke zaúdiť prerastenú podbrušinu. Tak (a podobne) sa dá naočkovať strach hocikomu, kto je vo verejnej či tajnej opozícii proti vodcovi.
Správny vodca úradu si zabezpečuje svoju budúcnosť neustálym tlakom: „Iba štyri roky sedieť na jednej stoličke je dnes smiešne. Veď prezident Buš bol aký slabý prezident, a bol tam toľo rokov, nie? A Brežnev? Tomu museli nohy prekladať, ale zomrel vo funkcii, nie?“
Autor: ALEX