la sa do Zuberca.
Janka Žuffová, rodáčka z Moravy, si Oravu obľúbila už ako dieťa. Od svojich dvanástich rokov s rodičmi pravidelne dovolenkovala v Zuberci. Ako slečna si našla v podroháčskej dedine priateľa, za ktorého sa napokon aj vydala. Rozhodla sa ísť za hlasom svojho srdca a Zuberec sa stal jej novým domovom. A tu našla svoj detský sen – folklór.
Pre Zuberčanov i turistov
Janka skončila textilnú priemyslovku, takže k textilnej výrobe mala vždy blízky vzťah. Keď sa presťahovala do Zuberca, ohromili ju tunajšie kroje, s ktorými sa stretávala v skanzene, ale i u starších Zuberčanov. Prvý zuberecký kroj ušila pred piatimi rokmi pre svojho manžela. Pozostával zo súkenných nohavíc, jemne zdobeného kožúška a ľanovej košele.
„Roznieslo sa to medzi našich kamarátov, známych i neznámych. Začali ma vyhľadávať aj návštevníci Zuberca, ktorým sa zapáčil tunajší tradičný odev a chceli ho mať doma na pamiat-ku. Šila som napríklad aj kroje - alebo skôr ľudové odevy - pre majiteľov tunajších pohostinstiev, reštaurácií. Zopár kúskov som urobila pre folkloristov v súbore Oravan, jeden putoval do Liptovskej Tepličky,“ vymenúva krajčírka.
Spod rúk Janky Žuffovej vychádzajú najmä súkeňáky a kožuchy z pravej ovčej kože. Občas však šije aj košele, blúzky, mužské i ženské haleny, baranice. Ako pani Janka tvrdí, v „repertoári“ jej chýbajú zatiaľ asi len ponožky. Na ich štrikovanie jej však pri štyroch deťoch, pričom najmladší synček má len necelý mesiac, čas nezostáva.
Iba ručná práca
Hoci pri šití prvého kroja nemala pani Janka žiadne skúsenosti s materiálmi, ani so strihom či vzormi, šil sa jej veľmi dobre. Tvorbe odevu však predchádzalo zháňanie starých, pôvodných kusov oblečenia, podľa ktorých si pripravila potrebný strih i vzor. Podobne postupuje aj v súčasnosti.
„Keď sa niekde nájdu nejaké staré kožuchy alebo nohavice, nové ušijem podľa nich. Len podľa toho totiž viem, ako vyzeral pô-vodný kus, ako bol strihaný, šitý, zdobený. Na začiatku som čerpala inšpiráciu aj v Múzeu Oravskej dediny v Brestovej, kde sa tieto odevy zachovali. A zopár, aj keď už sčasti rozpadnutých, sme našli aj u tunajších ľudí,“ hovorí.
Odev, ktorý kedysi nosili Zuberčania, nebol zdobený tak bohato ako napríklad goralské kroje v Hladovke alebo v Suchej Hore. S výšivkami sa teda pani Janka veľmi nenatrápi. Ale ušitie kožucha či súkenných nohavíc ani zďaleka nie je ľahká záležitosť. „Síce na nich nie je veľa aplikácií ani zdobenia, no šitie je veľmi prácne. Každá vec, ktorú som doposiaľ ušila, bola prevažne ručná práca. Pri šití kožucha sa stroj použiť nedá, pri nohaviciach si s ním pomôžem len pri zošívaní jednotlivých častí. Vyšívam ich ručne.“
Na ušitie kožúška potrebuje mladá Zuberčanka minimálne týždeň. A to sa mu musí venovať od rána do večera.
Rozmýšľali inak ako my
V Zuberci sa naplno prejavila Jankina láska k folklóru. Ako spomenula, možno to spôsobilo aj neďaleké Múzeum oravskej dediny, ktoré je doslova studnicou tradícií, starých zvykov a folklóru.
„Už ako malej sa mi veľmi páčilo, ako žili starší ľudia, aký život viedli. Stále ma prekvapuje a imponuje mi, ako si kedysi dokázali sami utkať plátno, súkno, pripraviť si všetko tak, aby sa z toho dal vyrobiť odev. Mám pocit, že dnešným generáciám sa to zdá také jednoduché, až je to zložité, pre väčšinu neuskutočniteľné. Naši predkovia mali všetko tak vynikajúco premyslené a životom odskúšané, že dnes už na to často ani nedokážeme prísť. Sme asi až priveľmi zžití s pokrokom, s ľahko dostupnou technikou, že myslíme úplne inak, ako premýšľali ľudia kedysi,“ zamýšľa sa pani Janka.
Od rodičov cez deti
Janke dnes pri malom synovi veľa času na šitie nezostáva. No povzdychne si, že jej občas táto práca veľmi chýba. Tvorba krojov je pre ňu spôsob sebarealizácie i vnútorného uspokojenia. „Teší ma, že moja práca teší aj niekoho iného. Dobre mi padne, keď si predstavím, že o 50 rokov niekto nájde môj kroj a uvidí, ako sa tu kedysi obliekalo, ako sa tu udržiavali tradície. Aj mňa fascinuje, keď sa mi dostanú do rúk trabárs 80-ročné nohavice. Je to zvláštny pocit, keď človek drží v rukách takéto staré veci. Je v nich kus histórie, kus prežitého života ich nositeľov,“ dodáva krajčírka.
Folkloristická záľuba sa z matky a otca preniesla aj na ich tri dcéry. Všetky sú už dnes aktívnymi členkami detského folklórneho súboru.
