menovať...
XX. storočie poznalo dve totality: fašistickú a komunistickú. Po druhej svetovej sa antifašizmom zakrývali nedostatky komunizmu. Európa skončila s fašizmom, no ten má mnoho tvárí a dodnes straší v hlavách, ktoré by sa radi vrátili k neofašizmu, k revízii hilerovských doktrín, zákonov, metód. Okľukou alebo priamo – prevratom. Keby to šlo. V Rakúsku žil a tvoril veľký dramatik, prozaik Thomas Bernhardt. Bol presvedčený, že jeho krajina sa nikdy nevyrovnala s fašizmom, preto testamentom zakázal hrávať svoje hry v rodnej krajine. Európa neskončila s totalitou komunizmu, hoci dávnejšie ako dávno sú dostupné fakty a argumenty, osudy, svedectvá, stovky kníh, ktoré nútia kultúrneho človeka myslieť.
Už dávno dozrel čas uvažovať o utopickej idei, ktorá umožnila veriť, že je možné a účelné budovať svet, v ktorom bude dokonalá rovnosť a spravodlivosť, svet bez konfliktov. Dozrel čas zamyslieť sa nad kolektívnym konformizmom (pasívnym prispôsobovaním sa jednotlivca existujúcim pomerom, oficiálnym názorom, prispôsobením sa okolnostiam). Zápas o moc je aj zápasom o pamäť. Veľký Pán Novinár, Poliak Adam Michnik, skvelý komentátor a esejista hovorí: „ Lož plodí lož. Počas uplynulých desaťročí boli komunistická ideológia a kumunistická prax podrobené neľútostným analýzam a posudzovaniu, pričom autormi boli nezriedka bývalí komunisti, ktorí sa vzbúrili proti praktizovaniu diktatúry. (...) Avšak dokonávajúci komunizmus mal rôzne cesty ústupu. Komunistické zoskupenia sa zmenili na strany ľudí bývalého režimu, ktorí sú spojení rovnakou biografiou a strachom z odkomunizovania. Firemným znakom týchto zoskupení sa stal dosť cynický pragmatizmus ( myšlienkový smer, ktorému záleží na praktickej užitočnosti pravdy vyhovujúcej záujmom jednotlivca - pozn. autora). Všetko je podriadené logike marketingu: najradšej sa tu odmieta hovoriť o minulosti ako o niečom málo dôležitom a nezaujímavom. Rešpektujúc demokratické pravidlá, ľudia týchto zoskupení oberajú demokratický poriadok vecí o nesmierne dôležitý prvok – je ním rozhovor o axiológii (učenie o povahe hodnôt), o ich vzájomných vzťahoch, o ich pomere k spoločenským a kultúrnym faktorom. Bez pravdy o minulosti takýto rozhovor nie je možný a demokratickú politiku začne ovládať vírus duševnej a materiálnej korupcie.“
Dokonávajúci komunizmus má aj iné cesty: smerovanie k nacionalizmu, k populistickej ideológii, k rétorike. Bývalé ľudové demokracie majú s tým problémy dodnes v Poľsku, v Čechách, u nás, aj na Balkáne. Komunistické strany majú svoj program, uznávajú trhový mechanizmus aj demokraciu, ale do vlády ich nikto nechce. V niektorých komunálnych voľbách získajú mandáty, ale do vedenia mesta, či okresu a kraja (župy) ich tiež nikto nechce, hoci voľby boli demokratické. Všetko, čo pochádzalo z bývalého Ruska, sme brali aj s navijakom, boli sme pápežskejší ako pápež, dnes sa všetko idúce z Ruska apriori odmieta ako zlé, smiešne, zbytočné, nebezpečné. V teórii demokracie (Goddard 1919) čítame: „V demokracii si ľudia vládnu tak, že medzi sebou vyberú tie najmúdrejšie, najinteligentnejšie, najhumánnejšie osobnosti. Oni potom radia ako sa ostatní majú správať (ako konať) aby boli šťastní.“ Po 18 rokoch od „nežného prevratu“ je to teória neplatná a naivná. Už stredoškoláci vedia, že nám život zaplienili darmožráči, podvodníci, mafie, mravokárcovia s cynickým cieľmi zbohatnúť kým sa dá, rozpredať, kým sa dá, vyvolávať nízke pudy a vášne s cieľom odvrátiť pozornosť od seba. Niekedy to nejde, inokedy ide, ale – ešte ide. Odideologizovanie školstva je cieľ, ktorý nikdy nedosiahneme, pretože učiteľ musí mať svoje presvedčenie, obhajuje ho denne pred svojimi žiakmi. Je homo politicus, aj keď o sebe vyhlasuje, že ním nie je. Analytici otvorene hovoria, že súčasný kapitalizmus v bývalých socialistických štátoch je príležitosť pre dravcov. Možno ich vídame denne na obrazovke. Možno ich stretávame doma, na ulici. Svet sa tvári, že všetko je O.K.
Všetko sa však komplikuje a smeruje ku kríze. Inak to nejde. Optimisti hovoria, že ju vyriešime. Ako? Tým, že sa štáty zadĺžili a zadlžujú a dlhy budú splácať generácie, ktoré sa ešte nenarodili? Zabudli sme na deratizáciu. Každý má na sebe zvyšky starých fekálií. Aj ten, čo sa každé ráno čistí novou kefou.
