Autorka románu Alkoholičky Taňa Lucká hovorí o tomto probléme taktne, ale otvorene. Tri kamarátky, ženy stredného veku, vzdelané, úspešné a navonok vyrovnané, v istej životnej etape podľahnú alkoholu. Nepijú preto, aby sa rozveselili. Pijú, aby zabudli...
Hovorí sa, že alkohol je metla ľudstva, a tú žena nemá chytať do ruky. Hlavné postavy vašej novely však touto metlou postupne zametajú všetko okolo seba. Prezradili ste, že vy osobne ste nezažili ťažkosti s alkoholom. Bolo pre vás náročné o tom písať? Spolupracovali ste pri písaní s odborníkom na túto problematiku?
- Nie, ale spolupracovala som s niekoľkými ženami, ktorým sa podarilo vysporiadať sa so závislosťou od alkoholu. Premietala som si aj osudy tých, ktoré som poznala ako schopné ženy so sľubnou kariérou, obetavé mamy, sexuálne príťažlivé partnerky, dcéry milujúcich rodičov, o ktorých by som si nikdy nepomyslela, že skončia ako alkoholičky. Čo všetko sa odohráva ešte predtým, ako si žena začne „vypomáhať“ alkoholom? To ma zaujímalo.
Považujete pitie u žien za vážny fenomén súčasnosti, ktorému by sa spoločnosť mala viac venovať?
- Naozaj nedokážem posúdiť, či sa naša spoločnosť dostatočne venuje ženskému alkoholizmu. Nie je to fenomén súčasnosti, iba sa viac zviditeľnil. Viem však, že alkoholikom poskytuje spoločnosť možnosti liečiť sa, a záleží na jednotlivcovi, či v sebe nájde to najdôležitejšie - slobodnú vôľu zachrániť sa. Raz som takto vstupovala do svedomia mojej statočne popíjajúcej kamarátke, dohovorila som jej stretnutie s lekárom, sľúbila, že pôjdem s ňou. Pozorne ma vypočula, s mojím návrhom súhlasila a tuho ma na znak vďaky objala. V duchu som sa tešila, že konečne spravila prvý krôčik na ceste k novému životu. Predčasne. Darmo som ju čakala na dohovorenom mieste. Neprišla, telefón nezdvíhala. Mohla som za ňou zájsť domov, ale došlo mi, že žiadne prehováranie nemá cenu, ak sa ona sama dobrovoľne nerozhodne svoj problém riešiť. A na to ešte nemala. Bola to z mojej strany medvedia služba? Skôr by som rada uverila, že kamarátska podpora ju vybudila a spamätala sa, no presťahovala sa a viac som o nej nepočula.
Čím si vy osobne vysvetľujete alkoholizmus u žien?
- Mne pripadá ako dôsledok duševného oslabenia. Každý z nás sa narodil s inou výbavou psychiky a podľa toho zvláda rôzne životné kopance, ktoré sa pripletú do cesty, nezáleží na tom, či vlastnou vinou. Žiaľ, ranené vnútro človeka nezapraští a nezabolí ako zlomená ruka aby lekár hneď vedel, o čo ide. Nemôžeme ho zmerať ako horúčku a zistiť, v akom je stave, aby sme mu dali vhodné lieky.
Váš príbeh sa končí happyendom. Zvolili ste programovo šťastný koniec? Život nie je vždy taký ružový.
- Nádej zomiera posledná a ja v to verím. Tak prečo ju brať čitateľom Alkoholičiek? Dala som na radu psychológa a s radosťou som namiešala ružovú.
Aké posolstvo chcete pretlmočiť čitateľom, alebo skôr čitateľkám (?), týmto novým románom?
- Povzbudiť „alky“ (alkoholičky) a ich blízkych, ktorých podporu bytostne potrebujú. Neviem si predstaviť akéhokoľvek chorého človeka bez pomoci rodiny a priateľov.