Stretli sa, aby spomínali

Stretávajú sa maturanti stredných škôl, nuž prečo by sa nemohli stretnúť aj spolužiaci zo základných škôl? Slovo dalo slovo, napísali a rozoslali sa pozvánky, organizátori mnohé doručili aj osobne. Išlo o stretnutie bývalých žiakov a žiačok Základnej školy v Hladovke, ktorú v júni 1995 opustili dievčatá a chlapci zo Suchej Hory, Hladovky a Vitanovej. Päťdesiattri detských tvárí z dvoch tried 8. ročníka sa vtedy lúčilo so základnou školou, aby od septembra zasadli do lavíc stredných škôl a učilíšť, aby sa ďalej vzdelávali a postupne realizovali svoje sny a pred-savzatia pre život v dospelosti. Niekto by snáď povedal, že ľudia zo susedných dedín sa môžu stretnúť dosť často aj na ulici, no dnes je aj to zriedkavé. Ak aj niekedy dôjde k stretnutiu, tak len s niektorými. A ani vtedy často niet času povedať si niečo viac, než je iba kývnutie na pozdrav a rýchlo pokračovať za povinnosťami všedných dní. Množstvo Oravcov dnes cestuje za prácou či za vzdelaním mimo domova nielen v rámci Slovenska, ale najmä do cudziny. Stretnúť sa s nimi je potom veľká vzácnosť.
Mnohí spolužiaci túžili stretnúť sa po vyše trinástich rokoch a pospomínať na roky prežité v školských laviciach, ale tiež porozprávať si, čo prežili po základnej škole. Stretnúť sa v lete je dnes v súčasnosti takmer nemožné a preto niekdajší spolužiaci zvolili práve taký termín, v ktorom predpokladali, že ich príde čo najviac.
Krátko po Vianociach, hneď po sviatku sv. Štefana, 27. decembra sa ich zišlo 38. Prišli zo všetkých troch dedín, ale viacerí pricestovali aj z iných štátov, kde v súčasnosti pracujú alebo ešte študujú. V optimistickej nálade, s úsmevmi na tvárach si porozprávali, čo prežili za roky, ktoré uplynuli od ich odchodu zo základnej školy. Slobodní, ženatí, slobodné, vydaté – pestrá spoločnosť mladých ľudí, ktorí po rokoch priznávajú, že školu treba brať vážnejšie, než to bolo, keď učenie a povinnosť svedomito sa naň pripravovať bolo pre viacerých nutným zlom. Počúvať sa navzájom bolo pre nich príjemným potešením. Pri družnej besede, pretkávanej piesňami a tancom sa bývalí spolužiaci bavili takmer do rána.
Pri pohľade na ich živosť, veselosť a družnosť bolo vidieť, že z nich nevyrástli ľudia uzavretí len do seba a žijúci len pre seba. Z ich realistických pohľadov na život bolo cítiť, že žiť sa snažia rozumne a s vedomím, že žijú nie iba pre seba, ale aj pre ďalšiu generáciu.