Svetové zlato a striebro pre Ľubomíra Jagnešáka

Na majstrovstvách sveta v kanadskej Kelowne získal zlatú a striebornú medailu a jeho medailová zbierka zo svetových šampionátov je úctyhodná – dve zlaté, štyri strieborné a dve bronzové medaily. S vysokoškolským študentom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave sme sa o jeho úspešnom ťažení v zámorí porozprávali.

Na svoje konto ste si pripísali ďalšie zlato a striebro z majstrovstiev sveta. Stále ste vekom mladý pretláčač. Podľa toho, ako „šlapete“, je možné, že prekonáte aj najúspešnejšieho pretláčača zo svetových šampionátov Jána Germánusa?
- Rekord drží Slovák Ján Germánus, ktorý má titulov už štrnásť titulov z majstrovstiev sveta.
Samozrejme je tu aj ukrajinský Rustam Babajev, ktorý bol dvanásťkrát prvý, či ruský Roman Cindeliany s desiatimi titulmi. Čo sa týka mojej zbierky, som od týchto špičkových pretekárov s počtom zlatých medailí ešte veľmi ďaleko, ale pevne dúfam, že za pár rokov sa k týmto počtom aspoň priblížim.

Meno Jagnešák sa už aj vo svetovom prostredí armwrestlerov vyslovuje s údivom. Ako to vnímate?
- V mojej váhovej kategórii ma všetci športovci dobre poznajú. Práve preto to mám o čosi ťažšie, lebo sa súperi na mňa konkrétne pripravujú. Z toho dôvodu sa musím pripravovať ešte tvrdšie ako všetci ostatní, aby ma nikto nezaskočil.

Skúsme sa pozrieť na samotné súťaže pravou a ľavou rukou na majstrovstvách sveta...
- Najskôr som súťažil v ľavej ruke. V mojej kategórii do 75 kg bol veľký počet pretekárov. Dvaja Rusi, Ukrajinci, Kazaši, domáci Kanaďania či Američania. Z môjho pohľadu prebiehala samostatná súťaž ľahko. Porazil som kanadského, amerického, litovského aj dvoch ruských súperov. V samotnom finále som sa stretol s pretekárom z Ruska Chadžimuratom Zolojevom, ktorého som bez veľkých problémov porazil. Súťaž v pravačke na druhý deň svetového šampionátu prebiehala pre mňa dosť bolestne, nakoľko nemám doliečenú pravú ruku. Do semifinále som sa dostal bez veľkých problémov, tam som opäť narazil na Zolojeva, ktorý je technicky vybavený ako ja a konfrontovali sme sa len na silu. Nakoľko ruku nemám zdravú, silový zápas som nezvládol. Cítil som, akoby mi ruka sama vypínala. Vo finále to dopadlo identicky. So svojím výsledkom som bol veľmi spokojný, lebo od zápasu k zápasu som čakal na väčšiu bolesť a následné odstúpenie.

Chadžimurat Zolojev stál dvakrát proti vám vo finále kategórie pravou i ľavou rukou. Medaile ste si podelili rovným dielom. Kto bol spokojnejší?
- Ťažko povedať. Nepýtal som sa ho, no myslím si, že radosť bola na obidvoch stranách rovnaká, lebo ja som sa na tréningoch a v súťaži sústredil na ľavú ruku a môj súper na pravú.

Ako vnímali vaše vystúpenie ostatní členovia našej slovenskej výpravy? Aké boli ohlasy ostatných súťažiacich, či divákov?
- Tréner Ján Ďalák a prezident Slovenskej asociácie pretláčania rukou Milan Čapla boli s mojím výsledkom nadmieru spokojní. Určite aj ostatní členovia našej výpravy. Nemal som ani čas vychutnať si tú radosť, lebo skoro po súťaži nás čakala únavná tridsaťhodinová cesta domov.

Majstrovstvá sveta sa konali v kanadskej Kelowne. Uchvátilo vás niečo z krajiny javorových listov?
- Samotné mesto bolo v podstate podobné našej peknej Orave. Kelowna je rekreačným strediskom so stotisíc obyvateľmi. Mestečko bolo medzi peknými horami a v okolí rieky Okanagan. Čo ma zarazilo bolo, že tam nebol ešte sneh.

Kedy ste sa vrátili zo šampionátu na Slovensko? Doma museli mať určite veľkú radosť.
- Vrátil som sa v pondelok 8. decembra, po deväťdňovom šampionáte. Hneď, ako som prišiel domov, som sa videl len s maminou a hneď som išiel spať. Zobudil som sa až po pätnásťhodinovom spánku. Samozrejme, gratulácie od rodiny a priateľov prišli hneď na druhý deň, čo ma veľmi potešilo.

Máte za sebou ďalší svetový šampionát. Ako sa podľa vás uberá svetový armwrestling?
- Na tomto jubilejnom už tridsiatom šampionáte sa uskutočnili voľby prezidenta World Armwrestling Federation. Už po druhýkrát sa ním stal Fred Roy. Myslím si, že úroveň a organizácia, či konkurencia z roka na rok rastie.

Momentálne sú známe prípady, kedy slovenskí športovci (či už Martin Bajčičák nepriamo, alebo strieborná K4 z olympiády v Pekingu) už nemajú chuť štartovať za Slovensko, keďže podmienky na šport sa z roka na rok zhoršujú. U koho nachádzate podporu? Neoslovili vás z iných štátov, či by ste nechceli štartovať za ich krajinu?
- Osobne chcem stále štartovať za Slovensko. Robím to hlavne pre seba a svoje uspokojenie. Tak isto ako aj v iných športoch, aj v našom sa nikto nestane milionárom. Mňa drží nad vodou SAPR a obec Rabča. V tomto roku prišla na slovenský armwrestling veľká recesia a už teraz dosť zlé podmienky pravdepodobne nahradia ešte horšie.

Blížia sa najkrajšie sviatky roka. Kde ich bude majster sveta tráviť?
- Vianoce strávim doma v kruhu rodiny a tiež pred knižkami. Čaká ma tvrdé skúškové obdobie, pevne dúfam, že ich zvládnem. V sobotu 20. decembra budem ešte štartovať v Taliansku na jednej súťaži a potom ma čaká oddych.

Čo si želáte do nového roku 2009? Aký program vás v ňom čaká?
- Želám si, aby rok 2009 bol pre mňa aspoň taký dobrý ako ten starý a hlavne, aby sme boli zdraví, to je to najdôležitejšie. Tento rok som absolvoval desať ťažkých súťaží. Domov som priniesol len dve striebra pravačkou, ostatné zlaté medaile. Už štvrtý rok som sa stal najlepším armwrestlerom Slovenska. Program do nového roku ešte nemám. Určite si budem rehabilitovať pravú ruku, možno podstúpim aj operáciu. Taktiež sa chystám zmeniť váhovú kategóriu, ale zatiaľ je všetko otvorené.
Na záver sa najúspešnejší oravský športovec Ľubomír Jagnešák poďakoval za celoročnú podporu obci Rabča, starostovi Dušanovi Pitákovi a všetkým poslancom obce. Taktiež Františkovi Hrubiakovi, Petrovi Sojčákovi, Pavlovi Révajovi, Petrovi Zemkovi, celej svojej rodine, priateľke Snežane a všetkým kamarátom a známym. Bez ich pomoci by to určite nezvládol.